Poznáme, ako je dôležité v živote skutočného kresťana zotrvať na jednom mieste; ideálne značnú časť života. Blaise Pascal povedal: „Celé nešťastie človeka pochádza z toho, že nedokáže sedieť sám vo svojej izbe.“ Recept na šťastie, zdá sa, je dostupný každému z nás. No z vlastnej skúsenosti vieme, že nie je ľahké v ňom obstáť. Obzvlášť keď nastanú letné mesiace, prázdniny. V nose zacítime vôňu sladkého mora, vo vlasoch vietor tatranských skál.
Nielen matematici ako Pascal vidia v zápecníctve ten najsprávnejší životný štýl. Mnísi východu sa smejú nestálemu mužovi, ktorý sa stále presúva, nevie zotrvať v jednom kláštore: „Začiatočník, ktorý chodí z jedného monastiera do druhého, je ako divé zviera, ktoré skáče z jednej cesty na druhú v strachu pred obojkom.“
A kto z nás by sa nechcel posunúť v duchovnom živote? Jeden brat takisto hľadal odpoveď na túto otázku, a tak zašiel za skúseným mníchom s povesťou svätosti. Abba Mojžiš mu povedal: „Choď a zotrvaj vo svojej kélii. Tvoja kélia ťa všetko naučí.“
Človek má prirodzene túžbu hľadieť za horizont a očakávať, že práve za horizontom nájde tú svoju zasľúbenú zem. Zem, kde naplní svoj potenciál, kde vykvitne kvet jeho života, kde jeho strom konečne začne plodiť to správne ovocie. Práve za ďalším kopcom bude pôda lepšia na pestovanie pšenice. Práve v ďalšej krajine vyjde jeho nový podnikateľský zámer. V ďalšej robote konečne rozviniem všetky svoje talenty a naplním svoje túžby. Tá ďalšia žena bude tou vhodnejšou manželkou, s ktorou bude mať harmonický vzťah.
Túžiť po tom inom, po tom, čo nemám, a vkladať do toho svoje nádeje nás vedie k neustálemu hľadeniu na východ slnka, na nové svitanie. Vedie nás k prekročeniu hraníc, k hlbokomorským objavom a k cestám na Mesiac. K rozbíjaniu protónov a neutrónov či skúmaniu ľudskej duše.
No kresťanstvo hovorí opak. Zotrvaj, vydrž a budeš spasený.
No napriek týmto prísnym cestovateľským radám, pre ktoré sa tešia všetci ekológovia z ušetrenej uhlíkovej stopy, vycestovať a tak opustiť svoj domov ťa môže skutočne priviesť do neba.
A ako to už v kresťanstve býva, nič nemôže byť len také jednoduché. Zabývaný vo svojej izbe a pripravený na svätosť, čítam list Diognetovi: „Kresťania žijú vo svojej vlasti, ale ako cudzí. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania a všetko znášajú ako cudzinci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou a každá vlasť cudzinou“
Podľa mnohých skúsenejších, poznania chtivých bádateľov môže byť autorom tohto anonymného listu žiak svätého Petra svätý Klement Rímsky.
A ja, udomácnený vo svojom bratislavskom byte, zásobený potravinami a kvalitným wifi signálom, som zrazu pozvaný byť cudzincom. Čo neznamená nič iné ako opustiť svoju domovinu. Opustiť svoju izbu.
Keď kráčaš mestom, v ktorom obyvateľom nerozumieš, keď kráčaš ulicami, ktoré nevedú k dverám tvojho domova, zažívaš podstatu svojej viery. Byť kresťanom znamená byť cudzincom. Zažiť tento pocit môže byť tým najlepším duchovným cvičením, ktoré môžeš aj tieto prázdninové mesiace absolvovať. Či už to bude na pláži talianskeho letoviska, alebo v päťhviezdičkovom egyptskom letovisku all inclusive. Či už sa budeš prechádzať po hrebeni rakúskych Álp, alebo po parížskom bulvári, vedz, že tvoje srdce sa raduje radosťou kresťana.
Klement ide, samozrejme, ešte ďalej – on nás neposiela na desaťdňový turnus. Bolo by nefér prirovnať ho k šéfovi firmy, ktorý nás veľkoryso pošle oddýchnuť si, aby sme sa vrátili plní síl vydať svoju krv pre úspech jeho podniku. Podľa Klementa nie je cieľom kresťana vydať svoju krv pre úspech tejto nadnárodnej firmy – Cirkvi.
Klement vie, že to za nás bola vydaná krv, aby sme už nemuseli cestovať nato, aby sme sa ocitli na dovolenke. Dokonca aj v Starom zákone vidíme, že takíto cestovatelia a dovolenkári boli Bohu milší ako tí usadení domorodci. Turistovi Abrahámovi bol Boh bližšie ako jeho synovcovi Lótovi, ktorý sa usadil v Sodome.
Mojžiš si tiež vybral radšej „menší výlet“ ako kariérny rast egyptského občana. Noe sa šiel plaviť, prorok Eliáš šiel „pod širák“. A tak sa prázdniny stávajú transcendentnou skúsenosťou, časom duchovných cvičení. Časom, keď sa môžeme naučiť byť kresťanmi.
A opäť, ako to už v kresťanstve býva, zdanlivé protiklady nikdy nie sú protikladmi, ale len si idú navzájom naproti. Ostať s Pascalom a východnými mníchmi vo svojej cele a zároveň v nej byť ozajstným cudzincom. Či už žijeme v prenajatom veľkomestskom byte, alebo sme si postavili dom na dedine. Či svoj voľný čas trávime spaľovaní gréckym slnkom, alebo mrzneme v klimatizovanom open space korporácie.
Všade sme cudzincami a vieme, že reč, ktorú nás naučili naši rodičia, vskutku nie je naša materinská a nikdy v nej dokonale nevyjadríme svoje najhlbšie myšlienky či city. Vieme, že sme tu, hoci v našom dome či v byte, len na dovolenke a tento zážitkový pobyt nikdy nebude miestom, ktoré chceme nazvať naším domovom.
Ak by dnes Klement Rímsky dostal otázku, kam sa chystá na prázdniny, asi by sa len pousmial a parafrázoval svoj takmer dvetisíc rokov starý list: „My kresťania žijeme vo svojej vlasti, ale ako na dovolenke. Všetko máme s ostatnými spoločné ako miestni, ale nad ničím sa príliš netrápime ako návštevníci. Každá exotická destinácia je našou vlasťou a naša vlasť dovolenkovým letoviskom.“
