Medzi biblickými textami dnešného dňa je aj čítanie zo starozákonnej Knihy Jób. Isto poznáte frazeologizmy, ktoré sa ustálili v našom jazyku v súvislosti s týmto ťažko skúšaným človekom. Trpel ako Jób je pomerne frekventovaný zvrat. Tiež Jóbove zvesti, skrátene jóbovky, rezonujú aj v bežných prehovoroch.
Utrpenie je tajomstvo a ľudia hľadajú odpovede naň od počiatku sveta. Pri veľkom utrpení sa pýtame, prečo ho Boh dopúšťa. Nejde nám to do hlavy. Niekto si dokonca povzdychne alebo sebavedomo prehlási: „Boh nie je! Keby bol, nemohol by toľko bolesti dopustiť.“
Utrpenie bez ohľadu na akékoľvek mystické tajomstvo je súčasťou života. Čas, keď sa prestanú obnovovať bunky a nastáva starnutie, zánik a premena tela na prach, je tiež súčasťou našich dní.
No otázka stojí takto: „Bolo by naše utrpenie zmysluplnejšie, ak by Boh nebol?“
Nie je to práve naopak? Že utrpenie je zmysluplnejšie práve preto, že mu Boh dáva zmysel?
Teológ hovorí, že máme na výber. Máme dve cesty, ako niesť svoj kríž. Prvá cesta je niesť ho spolu s Ježišom. To je tá lepšia alternatíva. Môžeme ho však niesť vo svojej spupnosti aj sami. To je však veľká a ťažká výzva! Pre človeka takmer nemožná.
Jób je mužom spravodlivého života. Musí však prejsť skúškou svojej viery. Ako inak, cez bolesť. Ani keď všetko stratí, ani keď ho postihne malomocenstvo, ani keď ho spochybňujú jeho pobožní priatelia, nevezme mu to vieru.
Jób bol vždy inšpiratívny. V stredoveku sa dokonca dostal do modlitby za mŕtvych: „Vysloboď, ó, Pane, jeho dušu, ako si vyslobodil Jóba z jeho súženia,“ modlil sa kňaz nad hrobom.
Príbeh Jóba sa končí šťastne. Za odmenu a vernosť dostane dvojnásobne viac ako na začiatku svojej bolestnej životnej epizódy: „Jób nadobudol štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov volov a tisíc oslíc. Mal znova sedem synov a tri dcéry.“ Ďalej čítame, že potom žil ešte 140 rokov, videl svoje deti a deti svojich detí a zomrel starý a spokojný.
Skúsme však trocha provokovať. Akceptovali by sme Jóbovo utrpenie aj bez tejto odmeny? Bez toho slastného zadosťučinenia, bez tej „milionárskej“ kompenzácie?
Ale keby sa Jóbov príbeh končil nejako takto: „Jób napadnutý malomocenstvom, odvrhnutý všetkými, zomrel sám v zapadnutom kúte v strašných bolestiach. Nebolo človeka, ktorý by mu podal pohár vody, nebolo nikoho, kto by mu obviazal rany, blízkych nemal, cudzím sa hnusil. Dokonca sa nenašiel nik, kto by ho pochoval. Taký bol koniec statočného človeka menom Jób, ktorý absurdne trpel a zomrel opustený všetkými. Boha nezaprel, Diabol nevyhral,“ – stačil by nám aj takýto Jób?
Ak si myslíte, že áno, dosaďte si miesto Jóba do príbehu seba. Tiež budete prahnúť po veľkej odmene. Tú odmenu a nádej máme v Kristovi. Nie stáda oviec a tiav a oslíc a volov, ale večný život.
Filmoví kritici zvyknú kritizovať americké filmy, pretože diváci potrebujú rozprávkový happy end. Chcú, aby sa nakoniec všetko dobre skončilo. Diváci si chcú vydýchnuť, že všetko je tak, ako má byť, dobro vyhralo nad zlom a zápas mal zmysel. Aj Jánošíka museli takto upraviť. Neodvisol na háku, ale žil šťastne až do prirodzenej smrti… Nie je to smiešne?
Paradoxom zostáva, že svetový muzikál Jesus Christ Superstar sa končí beznádejne – Ježišovou smrťou. Príbeh sa skončil, knôtik dotlel, idú titulky.
Ak by toto bol koniec, ak by nebolo zmŕtvychvstania, Ježišova misia a utrpenie by nemali žiaden význam.
Ako povedal istý teológ, dobre položená otázka sa premýšľaním iba prehlbuje. Odpoveď neexistuje. Existuje iba rozvinutá otázka, ktorá je odpoveďou.
Našou odpoveďou je Hospodin, ktorý je tou najväčšou otázkou v dejinách sveta.
