Videli ste už obrázok, ktorý vám „klame oči“? Napríklad vlak, ktorý vchádza do tunela, alebo z neho vychádza? Len čo sa naň zadívate inak, všetko sa zmení. Nie preto, že by sa zmenil samotný obraz, ale preto, že sa zmenil váš pohľad.
Presne o tom je známy príbeh v evanjeliu podľa Matúša. Figuruje v ňom rímsky stotník – pohan, vojak, cudzinec –, ktorý nás učí, ako vidieť realitu inak. Prichádza za Ježišom s prosbou o uzdravenie svojho sluhu. A hoci by sme čakali, že sa domáha zázraku či fyzickej prítomnosti Spasiteľa, on žiada iba jedno: Ježišovo slovo.
„Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“ (8,8)
Táto veta sa stala súčasťou textu svätých omší. Ale jej sila nie je len v liturgii. Je v postoji. Stotník verí, že Kristovo slovo má moc. Tak ako on rozkazuje svojim vojakom a oni poslúchajú, tak isto Ježiš vládne nad chorobou, nad realitou, nad životom. Bez potreby dotyku, bez potreby fyzickej prítomnosti. Stačí jeho slovo.
Ježiš ostáva prekvapený: „Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli.“ (8,10)
A tu sa dostávame k dôležitej pointe: aj my sme pozvaní pozerať sa na život inak. Nie očami strachu, pochybností či rezignácie. Ale očami viery. Možno sa ti zdá, že tvoja situácia je ako tunel – tmavý, nekonečný, bez východiska. Ale čo ak si len ešte nezmenil uhol pohľadu?
Boh ťa dnes pozýva pozerať sa ako stotník: vierou, ktorá vie, že Ježišovo slovo má moc. Lebo aj keď my nevidíme cestu, on už posiela slovo uzdravenia. A ty možno už nečakáš na koniec tunela, ale práve z neho vychádzaš.
