Dovoľte mi malé svedectvo:
V nedeľu, po Utierni Vzkriesenia, sa cítim byť nabudená a odhodlaná, doslova zapálená pre šírenie správy o veľkonočnom zázraku.
Radostným „Christos voskrese!“ zdravím mamu v telefóne už cestou z chrámu. V trolejbuse stíham odoslať krátke pozdravy ďalším trom blízkym. Deň Veľkonočnej nedele je krásny a pokojný, priam idylický.
Nasleduje slnkom zaliaty Veľkonočný pondelok a návšteva rodiny. Popoludnie odohrávajúce sa v atmosfére príjemného rozhovoru bez známky napätia či menšej slovnej šarvátky ma milo prekvapuje.
Prichádza utorok Svetlého týždňa. Okolnosti mi umožňujú zúčastniť sa na rannej svätej liturgii, a tak idem – ešte stále si vychutnávam svoju „ružovú bublinu“ plnú radosti, pokoja, mieru a lásky.
Po odchode z chrámu sa vydávam na pohodovú (zatiaľ) ničím nerušenú cestu domov. Vystupujem na zastávke a prechádzam cez štvorprúdovku, pričom si všímam staršieho pána suseda, ako ide na červenú.
Uberáme sa rovnakým smerom. Introvertná časť môjho „ja“ mi hovorí, aby som sa stretu s týmto milým pánom vyhla. Extrovertná alebo skôr naivno-pozitívna časť môjho „ja“ je však hlasnejšia.
Tomuto milému pánovi sa prihováram; zdravím ho. S humorom ho kritizujem za to, že cez priechod šiel na červenú, že mi vyrobil zbytočný stres – vtipkujem. Pán sused mi odpovedá rovnako milo, žartom.
Zvedavosť mu nedá a pýta sa ma, kade pobehujem takto skoro ráno. Smelo odpovedám, že sa vraciam z chrámu. Po týchto mojich slovách rozžiarená tvár onoho pána razom potemnie, hlas mu klesne o dve oktávy a dramaticky sa ma pýta: „Také mladé dievča a takto sa spúšťa?!“
Napriek úžasnému rozčarovaniu reagujem nezľaknuto, protiotázkou, či to myslí vážne, pričom sa smejem! Pán sused mlčí a ja sa pod vplyvom adrenalínu rýchlo snažím zmeniť tému.
Pýtam sa ho, či si počas Veľkej noci oddýchol. Zaznieva negatívna odpoveď. Vraj v tých dňoch rýľoval záhradu a pílil drevo na chalupe, nanešťastie s určitými obmedzeniami – vzhľadom na sviatky a fakt, že jeho chalupa sa nachádza v obci s početnou kresťanskou komunitou, udávala takt jeho cirkulárke pani starostka.
Pánu susedovi na to pobavene odpovedám, že či chcel alebo nie, Veľkú noc napokon svätil. Obaja sa smejeme.
Napokon pán sused diplomaticky a zmierlivým tónom v hlase dodáva, že ľudia sa navzájom majú rešpektovať. Súhlasne pritakávam a lúčime sa. S úsmevom jeden druhému želáme pekný deň – nie uštipačne či nebodaj nenávistne, ale úprimne a slobodne.
Som si takmer istá tým, že onen pán skôr než na obmedzenia, ktoré počas veľkonočných dní zažil na svojej chalupe, následným nepriamym ospravedlnením narážal na nešťastnú poznámku, ktorú vyslovil na adresu mojej návštevy chrámu.
Kresťan si to dokáže „zlíznuť“ často a omnoho nepríjemnejším spôsobom – a to je úžasné! Prečo? Pretože vtedy praská tá naivná a márna, súkromná „ružová bublina“ a správa o zmŕtvychvstalom Božom Synovi sa šíri ďalej!
Do tvrdého srdca možno neprenikne na prvý, druhý ani stýkrát. Dôležité však je, že aj keď sa spásonosná zvesť – aktuálna pre dušu každého jedného človeka – od toho tvrdého srdca napokon iba odrazí, predsa sa ho nejakým spôsobom dotkne.
