O jednej nezabudnuteľnej návšteve v rodine herca Gustáva Valacha
Novinárske povolanie prináša rôzne stretnutia. Niektoré nevymiznú z pamäti ani zo srdca do konca života. Takým bola pre mňa aj nevšedná návšteva v rodine známeho herca Gustáva Valacha. 16. marca tohto roku uplynulo už 104 rokov od jeho narodenia a 27. apríla aj 23 rokov od jeho úmrtia. Kto by si nepamätal jeho nezabudnuteľné úlohy vo filmoch Drak sa vracia, Pod jezevčí skálou, Na pytlácké stezce, Stíny horkého léta alebo legendárne divadelné roly v Starej dobrej kapele či Bačovej žene?
Bola som mladá redaktorka a jedného dňa mi v hlave skrsol nápad zaspomínať si v rádiu na herca s nezameniteľným hlasom i charizmou a pohnutým osudom, nepohodlného pre bývalý komunistický režim. V tom čase už, žiaľ, nežil. Vybrať sa za jeho najbližšími príbuznými bola výzva. Nevedela som, či novinársku návštevu a pozvanie na rozhovor neodmietnu. Našťastie, túto nečakanú výzvu prijali, a tak sme si dohodli návštevu u nich doma. Dnes si uvedomujem, že som bola zrejme jediná redaktorka, ktorej otvorili dvere do obývačky i do duší – takéto návštevy sa u nich zvyčajne nehlásili. A mne zostala vzácna a unikátna spomienka: dodnes si uchovávam v archíve nahrávku tohto výnimočného interview, ktoré vznikalo v obývačke Valachovcov.
Prijali ma manželka Gustáva Valacha vdova pani Viera a syn Peter, vysoký muž, architekt s podobne nezameniteľným hlasom, aký mal jeho otec. V priestrannej izbe sa spomienky vynárali raz z úst pani Viery, potom z úst syna Petra, ktorý matku dopĺňal. Nedá sa zabudnúť na jeho mimoriadne hlboké dojatie: z očí sa mu pri našom rozhovore takmer celý čas kotúľali slzy ako hrachy, ktoré mu miestami až bránili hovoriť. Bolo evidentné, ako mu otec aj v zrelom veku chýba. Z pamäti nestrojene a hlbokým hlasom vyberal rôzne situácie, ktoré mu otca pripomínali. Vracal sa až do detstva.
Pani Viera hovorila vecne, bez pátosu a sĺz. V roku 2013 stihli ešte obaja aj s ďalším synom lekárom Augustínom odhaliť v Banskej Štiavnici na budove bývalého reálneho Gymnázia Andreja Kmeťa pamätnú tabuľu ich vzácnemu otcovi a manželovi, ale bola venovaná aj jeho kolegovi hercovi Júliusovi Pántikovi. Obaja totiž v tejto budove v roku 1940 maturovali a Štiavničania sa rozhodli aj takto si oboch majstrov hereckého kumštu uctiť. Už v tom čase mala pani Vierka 90 rokov. Skonala tri roky po tejto udalosti v roku 2016.
Medzi bohoslovcami – lekcie o prednese Svätého písma
Na pohrebe Gustáva Valacha, ktorý sa konal v bratislavskom krematóriu v roku 2002, jeho kolega herec Dušan Jamrich prítomným o. i. pripomenul: „Hodil sa k nemu frak rovnako ako montérky. Sila, sugescia, vulkán. Presvedčivé gesto. Silný v slove i zámlkách. S Valachom vždy vstúpilo na javisko dramatické napätie. Vždy ovládol hľadisko. Predstavenie povýšil na obrad… prísne dbal na kultúru reči, slovného prejavu.“
Kardinál Ján Chryzostom Korec v smútočnom liste rodine herca po jeho skone napísal: „Majster Gustáv Valach bol požehnaním Slovenska cez dlhé desaťročia. Nebol hocijakým umelcom. Patril k najnadanejším a patril aj k najcharakternejším. Odmietol stáť v službe umenia, ktoré sa protivilo jeho veriacemu svedomiu, a preto radšej prijal na dlhé roky zamestnanie bagristu. Zachoval si svedomie, česť a vieru. S veľkou radosťou a úctou čítaval pri bohoslužbách Božie slovo v našich chrámoch a pripravoval sa na to vždy veľmi svedomito. Bohoslovcom v seminári prednášal o čítaní slov Svätého písma v chráme a zdôrazňoval im, aká je to vznešená úloha pre každého kňaza.“ (Marika Studeničová: Neposeremos! Gustáv Valach – zodpovedný voči divákovi, pokorný voči javisku. Praha: Naše vojsko, 2022)
Potvrdil mi to aj o. Jozef Jarab, bývalý rektor Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule, keď som pripravovala rozhlasovú spomienku na Gustáva Valacha. Prezradil: „Vnímal som ho ako vzorného a dobrého otca vo svojej rodine, človeka oddaného Cirkvi. Naše rozhovory sa točili okolo cirkevného života, niekedy liturgického priestoru. Veľmi dobre sa cítil v spoločenstve kňazov, lebo tam mohol byť otvorený.“
Herec, bagrista aj zametač
Znovu sa v mysli vraciam k návšteve u Valachovcov v roku 2006. Dnes už nežije ani pani Viera, ani syn Peter, iba jediný syn lekár Augustín, ktorý podobu s otcom nezaprie, ale v čase mojej návštevy prítomný nebol. (Dve dcéry Gustáva Valacha Veronika a Janka nežili už v čase mojej návštevy.)
Gustáv Valach sa s manželkou Vierou zoznámil počas štúdií v Banskej Štiavnici pri kúpaní v miestnych tajchoch. Bola od neho o dva roky mladšia. Pôvodne študovala na lekárskej fakulte, po bombardovaní počas vojny sa musela vysťahovať z internátu a nájsť si aj iné zamestnanie. Zosobášili sa v roku 1946, ako uvádza Marika Studeničová v spomenutej knihe, v katolíckom kostole v rakúskom Gmundene v internačnom tábore. Gustáva Valacha totiž 1. apríla 1945 pred príchodom frontu odvelili do Horného Rakúska ako vojenského hlásateľa Slovenského rozhlasu. Stihol vybaviť, aby s ním mohla ísť aj snúbenica. Sobášil ich brat manželky lekára a spisovateľa, konvertitu Dr. Pavla Straussa. Po poldruha roku v zahraničí prišla repatriácia. Rozhodovali sa, kde budú žiť: či v Nemecku, alebo Amerike. Ale Gustáv Valach túžil vrátiť sa na Slovensko. Vidina života v cudzine sa rozplynula…
Ale nie o tom bol náš rozhovor u nich doma. Dozvedela som sa tam, že snom Gustáva Valacha bolo študovať architektúru, ale keďže pochádzal zo skromných pomerov, rodičia na štúdium nemali financie. V tom čase sa architektúra dala študovať len vo Viedni; Praha a Brno za Protektorátu neprichádzali do úvahy. A tak začal študovať právo, aj keď ho nedokončil. Nepohodol sa totiž s profesorom pri skúške z oblasti cirkevného práva.
V Slovenskom rozhlase si tak privyrábal ako hlásateľ. A aj služba vo vojenskom rozhlase bola jeho dôležitou životnou zastávkou. Po jej skončení sa v čase, keď už bol ženatý a s manželkou čakali prvé dieťa, stretol na nábreží so známym – Andrejom Bagarom, ktorý ho – podľa spomienok pani Viery Valachovej – dobre poznal ešte z čias ochotníckeho divadla a pozval ho do profesionálneho divadla. A tak od septembra 1946 až do roku 1959 hral v divadle, z ktorého bol však po čase nútený odísť „do výroby“. Po vynútenej prestávke sa v roku 1962 vrátil a v divadle pôsobil ešte 40 rokov.
Manželka Viera a syn Peter mi prezradili, že jeho posledným vystúpením bolo účinkovanie v úspešnej hre Stará dobrá kapela, ktorá v Prahe zožala mimoriadny aplauz. Keď mu nešťastný úraz skomplikoval účinkovanie, mnohé hry stiahli z repertoára, a aj keď sa uzdravil, zostal mu už vlastne len rozhlas, kde naňho najmä režisér Vladimír Rusko nezabúdal pri obsadzovaní a recitáciách. Práve rozhlas bol podľa spomienok syna Petra otcovou najväčšou láskou, väčšou než divadlo či televízia.
O majstrovi Valachovi bolo známe, že na svoje vystúpenia sa veľmi poctivo a pedantne pripravoval, nestrpel ani u kolegov žiadne výhovorky. Pre výhradu vo svedomí odmietol rolu v Hochmutovej hre Zástupca, čo sa v bývalom režime nezaobišlo bez pokuty. Podľa Viery Valachovej a syna Petra sa ho snažili niekoľkokrát získať za člena komunistickej strany, ale ako praktizujúci katolík zostal neoblomný, čo rodina tvrdo pocítila. „Pamätám sa, keď dostal tú prvú cenu Klementa Gottwalda. V divadle si mysleli, najmä vtedajší šéf, že ho takto dostanú do komunistickej strany. Ale môj muž nato zareagoval: ‚Nehnevajte sa, ale ja som si myslel, že som to za svoju robotu dostal.‘ A nato mu direktor hovorí: ‚Veď ja ťa o to pripravím.‘ A tak sa aj stalo: po roku som posielala do Prahy ten diplom; peniaze, ktoré dostal ako odmenu, našťastie, späť nepýtali. Potom manžel išiel do výroby, kde robil pomocného robotníka,“ spomínala mi Viera Valachová.
Istý čas zametal dvor a robil bagristu. Nehanbil sa ani vziať do ruky metlu, lebo žiadna poctivá robota sa mu podľa spomienok členov rodiny nehnusila. „Aj keď robil bagristu, chodili ho kontrolovať, ako pracuje. Ale tam pomerne slušne zarábal, takže sme mohli slušne žiť – celá šesťčlenná rodina. Všetko sme prekonali. Potom si to ‚páni‘ rozmysleli, manžela si dali zavolať a mohol sa vrátiť k divadlu. Prišiel totiž za ním novinár Juraj Špitzer, ktorý mu hovorí: ‚Gusto, takto predsa robiť nemôžeš! To je hriech takého herca nechať takýmto spôsobom zarábať. Nechceš ísť späť do divadla?‘ A môj muž mu hovorí: ‚Veď ma stade vyhodili! Čo myslíš, Ďuro, že to je len tak, aby ma znovu prijali?‘ A tak išiel Špitzer za Vasiľom Biľakom a ten to všetko zariadil. Vrátil sa k divadlu,“ opisovala mi vtedy 84-ročná Viera Valachová peripetie manžela s priznaním: „Chýba mi vo všetkom!“
Nezabudnuteľné debaty v altánku
Syn Peter sa do toho zapojil slovami, ktoré mi dodnes pripomína autentická nahrávka: „Bol to človek, ktorý vedel poradiť, pokarhať, pochváliť, bol tmelom celej rodiny. Sestry sú už nebohé, ale on podľa mňa zomrel príliš mladý, aj keď mal 81 rokov. Bolo to na jeho spôsob života, myšlienky a to, čo ešte mal v duši a srdci, málo. To by mu pravdepodobne nestačilo ani 160 rokov, raz toľko! Nezanechal po sebe nejaké písomnosti, ale bárs by v dnešnom ubehanom svete existovali také krásne večery, aké sme zažili s otcom.“
Potom spomínal na časy, keď mali rodinnú chatu v Modre-Harmónii a otec s priateľmi sa tam pravidelne v čase voľna stretávali. Alebo hovoril o tom, ako s otcom doma vyrábali víno. „Podstatné boli tie spolu strávené večery. Kvôli tomu si otec postavil aj záhradný altánok, to bola jeho láska, kde aj známe osobnosti veľmi rady chodievali a s otcom debatovali. On dokázal vytvoriť prenádhernú atmosféru, slovami to ťažko opísať. Vianoce, Veľká noc, sviatočné udalosti, rodinné oslavy, malo to čosi do seba. Dnes to chýba. Mám krásny zážitok: Keď si otec staval svoj záhradný domček, spravil si jeho model v mierke 1:20 a došiel na stavebný úrad, že chce stavebné povolenie. Pýtali sa ho: ‚A kde máte dokumentáciu?‘ On na to: ‚Však som vám ju doniesol!‘ A oni: ‚No, dobre, ale kde sú výkresy?‘ A otec zahlásil: ‚Však tu máte celý model, ako to bude vyzerať!‘ Bola to rarita, ale uspel. Opečiatkovali mu ten model a dali mu stavebné povolenie.“
Na margo priateľstiev Gustáva Valacha mi jeho príbuzní vykresľovali, ako si v divadle rozumel s Karolom Machatom a Júliusom Pántikom. Syn Peter neopomenul pocit, že v Čechách otec dostával viac hereckých príležitostí i slušné honoráre. A pri rozhovore ešte prezradil: „Synovec, bratov syn, si buduje vlastný súkromný archív so starým otcom, má veľmi veľa vecí, čo sa mu podarilo ponahrávať a pozháňať, ja nemám toho až toľko. Nedarí sa mi zohnať prvý otcov film Stratenci, kde hrá dezertéra z čias 19. storočia; je tam aj herec Standa Fischer, Radovan Lukavský – to bol vlastne prvý otcov kontakt s českým hercom Radovanom Lukavským a zostali do smrti veľmi dobrí priatelia. A mimoriadne dobrou, až rodinnou priateľkou bola herečka Dana Medřická. Otec bol Bohom obdarený človek. Každý si myslí, že bol tvrdý. Ale vnútorne nesmierne citlivý. Neznášal nepripravenosť. Bol pedant.“
V bielej albe v Šaštíne
Podľa manželky Viery sa poctivo pripravoval na každú úlohu či reláciu. Jeho životným snom bol Shakespearov Kráľ Lear, ktorý sa mu aj splnil. „O čom v rodine nikdy nehovoril, to sme sa dozvedeli až na sklonku jeho života: to bola jeho iniciatíva pripraviť pôdu a materiály na to, aby Slovensko bolo vyhlásené za samostatnú cirkevnú provinciu. To sa aj podarilo, ale nikdy o tom doma nehovoril,“ doplnila pani Viera.
Keď som pred niekoľkými rokmi zašla za významným dlhoročným rozhlasovým režisérom Vladimírom Ruskom, aby si aj on zaspomínal na znamenitého herca, o. i. pripomenul: „Vzťah Dr. Jána Jamnického k javiskovej reči významne poznačil jeho celoživotnú tvorbu. Býval vo Svoradove, kde sa zoznámil s prácami Ladislava Hanusa, a ten ho ovplyvnil na celý život. V jednom rozhovore ďakoval Bohu, že mu doprial stretnutia so skvelými ľuďmi – Milanom Rúfusom, Vincentom Hložníkom, lekárom Pavlom Straussom a i. – Valach akoby vyhľadával ľudí večnosti. K jeho literárnym láskam patril najmä Valentín Beniak. Za postavu Shakespearovho Kráľa Leara právom dostal cenu ministra kultúry.“
No a herec Jozef Šimonovič, jeho žiak, sa netají tým, že ho bral ako svojho tretieho syna. „A ja som ho považoval za svojho druhého otca. Pri ňom som pochopil, čo robí v umeleckom prednese pauza. Bol majstrom pauzy.“
Výstižne to dopovedal ešte divadelný vedec Andrej Maťašík: „Aj jeho najväčší nepriatelia uznávali, že je skvelý herec. A pritom sa zdalo, že vlastne nikdy nehrá – alebo, že hrá stále, bez ohľadu na to, či stojí na javisku, alebo ide po chodníku. V časoch, keď mnohí učitelia a verejní činitelia v nedeľu zarána odchádzali do dedín vzdialených aspoň 50 kilometrov, aby potajomky navštívili omšu, hoci cez týždeň sa tvárili ako ateisti, Gustáv Valach s rodinou dôstojne a demonštratívne kráčal do bratislavských chrámov a jeho nezameniteľný hlas sa v kostole mocne ozýval. Vrcholnou životnou príležitosťou preňho nebola žiadna z veľkých postáv, ktorú napísali dramatici, ale úloha, ktorú mu zverili duchovné autority – práve on sa v bielej albe zjavil počas mariánskej púte pred stotisícovým zástupom v Šaštíne a nezabudnuteľným barytónom prečítal pápežskú bulu z 30. decembra 1977, ktorou bola po vyše tisícročí znovu zriadená slovenská cirkevná provincia.“
„Aká to bola generácia! Veľká a čistá!“ povzdychla si pred časom bývalá novinárska kolegyňa a známa muzikologička Terka Ursínyová. A okrem tej unikátnej nahrávky, ktorú sa mi pred rokmi podarilo v rodine Valachovcov zrealizovať, sa vo mne táto jej myšlienka ozve zakaždým, keď reprízujú film s majstrom Gustávom Valachom.
