Delegácii Trinidadu a Tobaga, ktorej som pred pár dňami tlmočil na obecnom úrade pri príležitosti ich internacionálneho lobingu v prospech Medzinárodného dňa mužov, som na konci stretnutia predsa len priznal svoju identitu. Nato mi títo páni povedali, že by si považovali za česť, keby som ich pred ich odletom z Košíc do Viedne prijal aj na biskupskom úrade. Súhlasil som. Nakoniec prišli už len členovia z Trinidadu, lebo tí z Tobaga mali let z Budapešti do inej destinácie, kam sa z Košíc nelieta, a museli teda odcestovať skôr.
Pri dojednávaní stretnutia som však pozabudol, že na to isté dopoludnie som prijal aj pozvanie na návštevu jedného cirkevného gymnázia v Prešove, kde som v rámci veľkopôstnych tém (rozoberáme ich aj v košickej katedrále počas nedeľných večierní) mal mať pre žiakov maturitnej áčky a béčky príhovor o Desatore. Keďže nie som schopný bilokácie, tak som počas toho, ako si karibská delegácia odkladala zvrchníky, rýchle telefonoval pani riaditeľke, že z plánovanej dvojhodinovky asi bude len jedna, pretože budem meškať… pretože… proste Trinidad. Pani riaditeľka reagovala promptne, že nevadí, pretože by ma mohol aspoň na prvú hodinu zastúpiť Mojžiš, ktorý prišiel úplne neočakávane do školy. Nevie presne, ktorý profesor ho pozval, ale ohlásil sa u nej a práve popíja kávu v riaditeľni.
Keďže som bol trochu v strese, tak som sa už nevypytoval, či je to otec Milan Mojžiš, môj o niečo starší spolužiak z bratislavského seminára, alebo jeho starší brat Anton Mojžiš z kuriálneho archívu.
„A on ešte nie je na dôchodku?“ spýtal som sa akosi automaticky.
„Na dôchodku? Ja sa vôbec čudujem, že ešte chodí po svete. Aj keď teda bradu má riadnu. Ale je napodiv čiperný.“
No tak to bude najskôr otec Marcel Mojzeš, keďže ten má bradu, a nie jeden z bratov Mojžišovcov, lebo tí sa obaja holia, pomyslel som si. Ale prečo sa čuduje, že chodí po svete? zabliklo mi kdesi v podvedomí. Nemal som však čas ďalej si to s pani riaditeľkou vyjasňovať, keďže som pri telefonovaní súčasne usádzal karibskú delegáciu, a tak som len narýchlo povedal: „Že ho pekne prosím, keby mohol začať prvú hodinu… nech začne výkladom prechodu izraelského národa cez Červené more a putovania púšťou… ja sa budem snažiť dobehnúť, len čo to bude možné.“
S delegáciou som sa rozlúčil až o pol jedenástej s tým, že keby sa im predsa len nepodarilo presadiť Medzinárodný deň mužov na 19. novembra (to pre ten Medzinárodný deň toaliet, ktorý v rámci kalendára OSN už okupuje tento dátum), tak by som im navrhol, aby lobovali za 19. marec – to je v Rímskokatolíckej cirkvi deň svätého Jozefa a ten je naozaj vhodný ako vzor a patrón mužov. Táto opcia vzbudila ich záujem. Uvidíme, ako to nakoniec dopadne.
Do Prešova som teda dorazil s meškaním, na práve začatú štvrtú vyučovaciu hodinu. Školník, ktorého som stretol pri bráne, mi povedal, že riaditeľka aj so zastupujúcim hosťom ma čakajú vo veľkej školskej spoločenskej sále, kam sa zišla maturitná áčka aj béčka. Už spoza dverí som začul živú debatu, a keďže som ju nechcel veľmi prerušovať, tak som len potichu otvoril dvere a snažil sa čo najnenápadnejšie usadiť na jedno zo sedadiel v zadnom rade, v ktorom sedela aj riaditeľka. Zopár žiakov si ma síce všimlo, ale kývol som im, aby zostali sedieť a ďalej sledovali výklad.
Pred pódiom stála skupinka chlapcov. Uprostred nej však nebol žiaden z mne známych kňazov ani nik z bratov Mojžišovcov, ani otec Marcel Mojzeš, ale nejaký iný starší muž s dosť dlhou postriebrenou bradou a hustými vlasmi. Ruky mal pred sebou vystreté a mierne zdvihnuté. Chlapci mu práve prisúvali stoličku, na ktorú si sadol, pričom hovoril: „No a keď už som bol veľmi unavený, veď som takto stál už od rána, tak Chur a Áron, ktorí tam boli so mnou, ku mne prikotúľali taký kameň, na ktorý som si mohol sadnúť… ďakujem…“ povedal sadajúc si do kresla, „no a keďže mi klesali aj ruky od únavy, tak mi ich podopierali… nože, vy dvaja… budete ako Chur a Áron,“ mrkol na dvoch najbližšie stojacich, ktorí sa hneď horlivo chopili tejto úlohy a podopreli mu ruky, pričom si museli k tomu po jeho bokoch pokľaknúť, vytvárajúc tak celkom zaujímavú figurálnu kompozíciu.
„A tak naši pri Refidime proti Amalekitom, tým púštnym zbojníkom, bojovali a zvíťazili nad nimi… a nebolo to poslednýkrát, až kým sme ich neskôr celkom nevykynožili… o tom by vedel niečo rozprávať môj milý Jozue, ktorý sa aj v tento deň vyznamenal,“ dokončil muž.
„Cool!“ ozvalo sa zo skupiny chlapcov.
„Kto to je?“ spýtal som sa pošepky riaditeľky.
„No kto asi… veď som vám to hovorila po telefóne… predsa Mojžiš.“
„Aký Mojžiš?… Ten Mojžiš?… Skutočný Mojžiš?“ neveril som vlastným ušiam ani očiam.
„Ako sa sem dostal a čo tu vlastne robí?“
„Ako sa sem dostal, to by ste mi mali vedieť viac vysvetliť vy. Po viac ako troch tisícročiach tu máme Mojžiša… skoro som chcela povedať, že to nie je s kostolným poriadkom, ale to si netrúfam, keďže od kostolného poriadku a všetkých tých nadprirodzených vecí ste tu vy. Keď prišiel, tak mi povedal, že je tu kvôli nejakej konferencii na univerzite. Ale musím uznať, že je dobrý a že to s mladými vie. Chalanom už vysvetlil, ako fungovali egyptské bojové vozy, dievčatám rytmicky zaspieval melódiu oslavnej piesne, ktorú spievala jeho sestra Miriam po prechode Červeného mora, dokonca im ukázal aj tanečné kroky, ktoré sa robili pri tom speve, a teraz zasa vysvetľuje vojensko-mysticko-psychologicko-teologickú stratégiu prvej veľkej púštnej bitky, ktorú vybojoval Izrael. Zdá sa, že ich to zaujalo… to viete, adolescenti, hormóny, stratégie a bitky, púštna romantika…“
„No nazdar, už len to nám treba,“ povzdychol som si. „Za východnou hranicou je už tri roky totálna vojna bez akejkoľvek romantiky a so státisícami skutočných mŕtvol a skaličených, a je jedno, či zomierajú od supertechnologických ďalekonosných či diaľkovo riadených smrtonosných výmyslov, alebo sa v zákopoch hlušia v boji zblízka granátmi, dávkami z kalašnikova, bodákmi či aj lopatkami. To nám nestačí, že každý naokolo ide zbrojiť, že politici sa predháňajú v štrnganí atómovými bombami, tak akurát teraz tu ešte máme Mojžiša, ktorý podpichuje mládencov spomienkami na víťazné púštne bitky spred troch tisíc rokov?! Nestačili nám Rommel a Montgomery na hodinách dejepisu?! Ale fajn, keď už je tu, to je OK, aj tak všetky tie bitky a boje sú historickou časťou Starého zákona, na tom už nič nezmeníme, ale nemalo sa dnes hovoriť o Božích prikázaniach, ktoré platia aj dnes?“
„No, tak s tým teda niečo urobte, zasiahnite, vy ste biskup, vlastne arcibiskup… aj keď ste zo susednej eparchie,“ dodala alibisticky.
Aha, no jasné, ja som biskup… dokonca arcibiskup… keby som na to náhodou zabudol, tak mi to iní pripomenú… ale len keď im to príde vhod. Dobre, takže je to na mne.
A tak som sa teda zdvihol, odkašľal si a prešiel smerom ku skupinke pred tabuľou. Zvyšok triedy, ktorý si až teraz všimol môj príchod, sa slušne postavil na znak pozdravu. Po chvíľkovej trme-vrme, kým sa žiaci usádzali a aj novodobí Chur a Áron pustili Mojžišove ruky a išli si na môj pokyn tiež sadnúť, som prišiel k Mojžišovi a predstavil som sa. Bratským objatím som ho oficiálne privítal na pôde cirkevného gymnázia s tým, že tak robím iste aj v mene metropolitu Jonáša, ktorý by sa určite tiež potešil stretnutiu s ním, ba iste aj v mene arcibiskupa Bernarda, ktorý má tiež jurisdikciu na tomto území. Potom som sa mu poďakoval za to, že za mňa zatiahol prvú hodinu a začiatok druhej. Zdalo sa mi, že ho to celkom potešilo… že vraj to urobil rád… pretože na tie udalosti mu ostali nezabudnuteľné spomienky. Uznal som mu, že to celkom chápem. Aj keď sa to nedá porovnávať, aj ja mám stále v živej pamäti výstup na horu Sinaj za ranného úsvitu počas púte do Svätej zeme spred niekoľkých rokov, ako aj návštevu ďalších miest spojených s putovaním Izraela z Egypta do svojej zasľúbenej zeme.
Potom som sa spýtal takej kučeravej dievčiny v prvom rade, čo zatiaľ s Mojžišom stihli prebrať. Povedala, že doteraz hovorili o jeho duchovnom zážitku s Pánom, ktorý sa mu zjavil v ohnivom kríku a povzbudil ho k oslobodeniu svojho ľudu z otroctva, ďalej o rokovaniach s faraónom, ranách, ktoré dopadli na Egypt, o odchode z Egypta a prechode cez Červené či Trstinové more, o manne z neba, ktorou sa na púšti sýtili, a o vode, ktorá Izraelitom na Mojžišov zásah vytryskla zo skaly, a že práve teraz prišli k opisu prvej bitky s Amalekitmi.
„No výborne, tak to sme sa práve dostali k téme, o ktorej sme dnes mali hovoriť – o desiatich Božích prikázaniach, ktoré dostal Mojžiš na hore Sinaj. A myslím si, že nemôže byť nič lepšie než požiadať, aby nám o tom niečo porozprával ten najpovolanejší, teda Mojžiš sám. Ak by ste boli taký láskavý a pokračovali… ale podľa možnosti priamo k tejto téme,“ poprosil som hosťa.
„Samozrejme, veľmi rád,“ nedal sa núkať náš tajomný návštevník. To, čo nasledovalo ďalšiu polhodinu, by som označil za najkrajší biblicko-teologický výklad Božích prikázaní, aký som kedy počul alebo aký by som si vedel v takejto skrátenej katechetickej forme predstaviť. Jeho rozprávanie bolo napríklad obohatené o viaceré detaily, ktoré sa ani v jeho Druhej knihe, ba ani v Piatej, tiež zahrnutej do kánonických biblických spisov, vôbec nespomínajú. Mladí počúvali doslova s otvorenými ústami, a hoci to boli dve spojené triedy, v miestnosti vládlo pozorné ticho. Po skončení prednášky vyzval Mojžiš všetkých pýtať sa, ak majú prípadné otázky.
Ako to už býva, na chvíľu sa rozhostilo ešte väčšie ticho – teda ak je vôbec možné, aby ticho malo stupňovanie.
„No, neokúňajte sa, ak vám napadajú nejaké otázky, tak teraz je na ne príležitosť,“ povzbudzoval som študentov, aby som dal Mojžišovi šancu na prípadné rozvinutie témy.
Po chvíli sa osmelil mladík, ktorý ešte pred chvíľou plnil úlohu Árona ako „podrž-ruky“.
„Prepáčte, ale všimol som si jeden detail. Zvyčajne hovoríme, že ide o desať Božích prikázaní. V poriadku, jasné, že máme dva varianty textu, ten v Exode a ďalší v Deuteronomiu, a okrem toho používame tzv. katechetickú, zjednodušenú formu. Ale učili sme sa, že prikázania sú vlastne určené všetkým ľuďom, všetkých kultúr a čias. Ale keď sa na to lepšie pozrieme, tak sa zdá, že všetkých desať platí len pre mužov, pre ženy je deviatka ‚Nepožiadaš, resp. nebudeš žiadostivo túžiť po manželke blížneho svojho‘ v skutočnosti bezpredmetná, keďže zakazuje túžiť po manželke niekoho iného, ale nie po manželovi? Alebo sa mýlim? Ako to je vlastne?“
„No, trieda, tak čo vy na to? Otváram voľnú debatu. Tak prosím.“ Obrátil som sa k ostatným maturantom.
„Ale, Peťko, netvár sa, že nevieš, že sú aj ženy, čo tiež žiadostivo túžia po manželke blížneho svojho. Dávajú si meno podľa jedného gréckeho ostrova v Egejskom mori, kde tvorila antická poetka Sapfó – vari si nedával pozor na literatúre? Teda aspoň tie sú istotne viazané aj tým deviatym prikázaním. Len sa tvária, že pre nich neplatí,“ podpichla ryšavá bacuľka vo vyťahanom tričku sediaca v treťom rade. Zdalo sa, že tá už toho o gréckych ostrovoch i o celom svete vie až-až.
Mojžiš spýtavo zdvihol obrvy a chcel čosi povedať – asi o gréckych ostrovoch –, ale nestihol, lebo trieda sa už dala do švungu.
„Dobre, pripusťme aj tento výklad, ale stále je to zanedbateľné percento. A čo ostatné? Majú zľavu z desiatich len na deväť prikázaní? To by bolo voči mužom nespravodlivé,“ nedal sa Peťko a hneď aj zdvihol latku pochybných, takmer urážlivých exegéz: „Hoci, na druhej strane by sa dalo argumentovať, že k deviatemu prikázaniu sa ženy ani nedopracujú, keďže väčšinou ostanú zaseknuté už pri prekračovaní toho ôsmeho: ‚Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.‘ Viete, to je o pravdovravnosti.“ Odpoveďou mu bolo zabučanie dievčenskej časti triedy a smiech chalanov.
„Pre ženy takéto prikázanie nebolo ani potrebné, lebo ich ani nenapadne žiadostivo túžiť po manželovi svojej blížnej,“ zapojila sa do debaty aj korpuletnejšia blondína s okrúhlou dobráckou tvárou. Teraz, samozrejme, vybuchla do smiechu už celá trieda a z najhlučnejšieho dievčenského krúžku sa ozvalo: „To by si sa divila, ty svatá prostoto!“
Invenčným kreáciám maturantov nasadil korunu chalan so silnými dioptrickými okuliarmi a dlhými vlasmi. „Ale počkajte predsa, veď v tom dlhšom biblickom texte predsa jasne stojí: ‚Nebudeš túžiť po dome svojho blížneho a nebudeš túžiť ani po manželke svojho blížneho, ani po jeho sluhovi, ani jeho slúžke, ani jeho volovi, ani jeho oslovi; ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu!‘ Myslím si teda, že prikázanie platí aj pre ženy, najmä pre tie, ktoré túžia žiadostivo po takých mužoch, ktorých na druhej strane ich právoplatné manželky bežne považujú alebo označujú za volov a somárov alebo sa k nim tak správajú – a, priznajme si, že tu je už percento riadne vysoké.
„Ale Milan, nemusíš to hneď tak hrotiť – nie sme všetky také,“ začala brániť ženskú kategóriu ďalšia diskutérka. „Ale tvoj výklad ide správnym smerom, len by som ho posunula o riadok ďalej. Berme to tak, že každý poriadny manžel, snúbenec, alebo aspoň zaľúbenec, nie raz, ale mnoho razy povedal tej svojej vyvolenej, že chce patriť len jej, že jej celkom patrí – v najkrajšom romantickom aj v konkrétnom právnom zmysle. A tak teda zákaz žiadostivo túžiť po niečom, a teda aj niekom, čo, alebo kto patrí niekomu inému, sa vzťahuje aj na ženy.“
„Dobrééé! Cool! Super!“ Ozývalo sa z triedy.
Mojžiš sa v tejto rýchlej výmene názorov už začal akosi strácať, a keď ho mladík, ktorý ešte pred chvíľou hral Chura, požiadal, aby k tomu zaujal postoj, tak si odkašľal a začal trochu všeobecne:
„Tak aby som túto diskusiu zhrnul z nášho starozákonného, biblického pohľadu: Priznám sa, že mi nie je známe, že by sa u nás v tom čase vyskytovali ženy túžiace po manželke ich blížneho, ako uvádza tamtá slečna. Na to sme nemali ani termín. Na grécke ostrovy sme nechodili ani na dovolenky, my sme boli jednoduchí pastieri, žijúci v súlade s prírodou a viac-menej aj podľa jej zákonov. Naši susedia v Sodome však veľmi nie a vieme, ako to s nimi dopadlo. Vzali sme si z toho ponaučenie a na označenie tých, ktorí ich nasledujú, sme zaviedli terminológiu odvodenú od názvu nešťastného hriešneho mesta.
Počul som, že u vás sa teraz používa len v obmedzenej miere, lebo vraj má pejoratívny podtón. Takže grécky ostrov na označenie jedného minoritného typu správania založeného na nezriadenej žiadostivosti môže byť, ale blízkovýchodné mestečko nie? Čo je to za logiku?! Ale v každom prípade, za mojich čias sa eventuálne podobné správania riešili jednoducho – ukameňovaním. Tým nechcem povedať, že je to odporúčaný všeobecný model, hovorím len, ako to kedysi fungovalo. Podobne sa riešili aj prípadné manželské nevery alebo iné nesprávne žiadostivé túžby žien voči manželom iných žien. A to už pred Desatorom. Problém bol, že sa to neaplikovalo aj opačne, teda voči mužom. Preto si myslím, že v Desatore sa špecifikácia zákazu nezriadených žiadostí mužov voči manželkám blížnych objavila preto, lebo chlapi si v tejto oblasti stále viac dovoľovali a mysleli si, že im to prejde, že na nich sa pravidlá platiace pre ženskú zdržanlivosť nevzťahujú. Obávam sa, že mnohí si to myslia doteraz.
Ale viete… ja som tie zákony netvoril, ja som to len zapisoval. Ich interpretácia potom bola zverená do rúk kňazov a zákonníkov. Takže, pán arcibiskup, ktorý študoval právo a je veľkňazom, bude v tejto otázke kompetentnejší,“ posunul mi Mojžiš horúci gaštan výkladu deviateho prikázania.
„Dobre, takže aby som to skrátil,“ prijal som hodenú exegetickú rukavicu a súčasne rozťal gordický uzol protichodných argumentácií. „Vieme, že podľa kánonu 1505 Kódexu kánonov východných cirkví mužský rod používaný v predpisoch sa vzťahuje aj na ženský rod, ak z práva alebo z povahy veci nevyplýva niečo iné. No a toto by som logicky aplikoval aj obrátene. Okrem toho niekoľkotisícročná interpretačná prax to potvrdzuje. Teda ak sa mužom zakazuje nezriadená žiadostivosť voči ženám, platí to aj obrátene, teda zakazuje sa aj ženám voči mužom. Takže žiadne zľavy pre ženy. Milé dámy, nie ste o nič ochudobnené ani od ničoho dišpenzované. Aj pre vás platí celé Desatoro. Bodka a Amen.“
Po tomto definitívnom uzávere sa Mojžiš začal lúčiť.
„Je mi ľúto, ale aj keď mi je tu medzi vami veľmi dobre a teší ma váš záujem, budem sa musieť rozlúčiť. Viete, čaká ma ďalší program, tentoraz na univerzite.“
„A o čo ide, ak smiem vedieť,“ opýtal som sa.
No viete, o hodinu sa mi začína konferencia, kvôli ktorej som do Prešova zavítal a ktorá sa koná na filozofickej fakulte v študijnom odbore Politológia v spolupráci s gréckokatolíckou, ale i pravoslávnou teologickou fakultou. Mám tam na pozvanie docenta Hrušku vystúpiť v panelovej diskusii na tému: From the River to the See – Dejiny osídlenia Svätej zeme a nekončiaci blízkovýchodný konflikt. Korene sporu a hľadanie riešenia. Takže vám všetkým ďakujem za pozornosť a prijatie.“
„Tak to vám prajem veľa zdaru. Myslím si, že interpretácia aplikácie deviateho prikázania na ženské pokolenie je v porovnaní s pokusom o nájdenie riešenia témy tejto konferencie úplná maličkosť. Takže ak dovolíte, odprevadím vás.“
