Pred pár dňami internetový svet obletela správa o samovražde mladého talianskeho kňaza, ktorý údajne „v spoločnosti pôsobil pokojne a neprejavoval nijaké zjavné známky utrpenia či psychickej záťaže“. Text dopĺňajú fotografie sympatického mladého muža s úsmevom na tvári. V týchto situáciách sa prirodzene ponúkajú otázky, či naozaj nikto nezachytil nič z toho, čo sa dialo hlboko vo vnútri, keď utíchol ruch povinností, a ako mohol zdanlivo pokojný a pozitívny výraz tváre tak veľmi klamať.
Už dávnejšie som si všimla, že klienti s veľkou bolesťou duše a ťažkými traumami sa pomerne často zvyknú usmievať. Rozprávanie o utrpení a stále prítomný milý úsmev prirodzene vyvolávajú určité rozpaky. Niekedy ich na to upozorním. Súčasne si uvedomujem, že ľudia v okolí klienta tento rozpor často vôbec nemusia zaregistrovať, keďže príbeh, ktorý je skrytý za úsmevom, nemajú príležitosť spoznať. Úsmev trpiacich vôbec nemusí pôsobiť falošne, naopak, neraz sú považovaní za priateľských, pozitívnych a bezproblémových – tých, ktorým odpoveď „dobre“ na otázku „ako sa máš“ skutočne veríme. Prečo sa ubolení ľudia usmievajú? Dôvodov môže byť viacero.
Obranná reakcia. Úsmev podvedome dáva najavo – nepýtajte sa, nechajte ma na pokoji, nechcem o tom hovoriť. Ukázať slabosť a krehkosť predsa môže byť nebezpečné. Najmä vtedy, keď ľuďom nemožno dôverovať alebo keď prirodzene očakávajú silu a nezdolnosť. Priznať slabosť môže byť obzvlášť náročné, ak je človek v pozícii prirodzenej alebo duchovnej autority, prípadne sa od neho očakáva, že bude nablízku tým, ktorí trpia.
Naučené správanie. V niektorých rodinách či kultúrach môžu byť prejavy negatívnych emócií systematicky vykresľované ako nežiaduce („neboj sa“, „neplač“, „nehnevaj sa“), niekedy dokonca s náboženskými interpretáciami („smútok nie je od Boha“, „kresťan by mal byť radostný“). Naučené prejavy spokojnosti a hraný úsmev však vedú k vnútorným rozporom a stúpajúcemu napätiu.
Strach z odmietnutia. Ak je sebavedomie krehké a každodenný život je naplnený pocitmi viny, menejcennosti a nehodnosti, človek podvedome hľadá spôsob, ako sa zapáčiť a potvrdiť vlastnú hodnotu v očiach druhých. Vo všeobecnosti prirodzene preferujeme usmievavých a priateľských ľudí. Úsmev na tvári je preto ideálnou cestou na získanie pozitívnej spätnej väzby.
„Fawn“ reakcia. Okrem dobre známych reakcií na traumatickú – mimoriadne ohrozujúcu situáciu, ktorými sú útok (fight), útek (flight) a zmrznutie (freeze), existuje aj štvrtá. Fawning možno preložiť ako vyhovenie či zapáčenie sa. Obeť sa v strachu naučí zvládnuť ohrozujúcu situáciu tak, že poprie vlastné potreby, súhlasí so všetkým, je prívetivá, usmievavá a preukazuje nadmernú ochotu. Podvedomým cieľom je udobrenie osoby, ktorá je zdrojom ohrozenia. Ranení ju však majú tendenciu opakovať aj v situáciách, ktoré reálne nie sú nebezpečné. Úsmev sa môže stať automatickou reakciou bez vedomej kontroly.
Čo môžeme urobiť zoči voči bolesti, ktorú nositeľ nedáva najavo? Začať skúmať dôvody úsmevu ľudí okolo nás zrejme nemusí byť vhodným riešením. Adekvátnou odpoveďou na poznanie reality skrytého utrpenia toľkých navonok silných bratov a sestier by však malo byť výzvou k vnímavosti a akceptácii človeka aj s jeho bolesťou.
V prvom rade by sme mali normalizovať autentický prejav akýchkoľvek emócií. Pri tom je vhodné začať od seba. Na sociálnych sieťach a v rozhovoroch často prezentujeme najmä pozitívne aspekty vlastného života. Dokážeme však priznať vlastnú bolesť a nedokonalosť aj vtedy, keď sa zdá, že ľudia okolo nás žijú dokonalý život? Ako reagujeme na smútok, hnev, strach či frustráciu najbližších? Nenútime podvedome seba i druhých do úsmevu?
Všímajme si drobné zmeny v správaní druhých. Nezačal sa o niečo viac izolovať? Je pasívnejší, či, naopak, odrazu prejavuje zvýšený aktivizmus? Mimoriadne dôležité je prejaviť bežný ľudský záujem, a to aj vtedy, keď sa zdá, že je všetko v poriadku: „Ako sa ti dnes darí… naozaj?“ „Vieš, že som tu pre teba, aj keby si sa nemal dobre…“
Buďme nablízku tým, čo sú osamelí. Neraz to sú práve tí, ktorí sa rozdávajú druhým a na konci dňa ostávajú sami s bolesťou za zatvorenými dverami. Prejaviť im blízkosť môže byť najkrajším skutkom milosrdenstva.
V USA vznikla séria edukatívnych videí s výstižným sloganom Check in your strong friends too (Zaujímaj sa aj o tých priateľov, ktorí sa zdajú v poriadku). Nezabudnime, že v sile sa môže skrývať slabosť a naopak. Nenechajme sa oklamať a nesúďme prirýchlo. Namiesto toho majme otvorené oči a srdce a buďme nablízku. Aj tým, čo sa usmievajú.
