Čo je pravda? Ozvena Pilátovej otázky, ktorú položil pri výsluchu Ježiša Krista krátko pred jeho popravou, už takmer stratila na intenzite. Môžeme sa dnes vôbec ešte pýtať na pravdu, ktorá by platila za každých okolností? Alebo existuje len „moja“ pravda, ktorá vôbec nemusí byť „tvojou“?
Otázka pravdy je dôležitá zoči-voči obsahu katolíckej viery. Koho z nás už pri jeho vyznávaní nenahlodávali vtieravé otázky? Je to naozaj pravda? Kto to zaručí? Nie je načase aktualizovať tie staré obsahy na nové pomery?
Skúsenosť nám ukazuje, že pri stavbe domčeka viery sme náchylní použiť svoj vlastný stavebný materiál a stavať podľa vlastných projektov a vkusu. Tak vznikajú prečudesné stavby, ktoré miešajú nemiešateľné len preto, lebo sa to niekomu páči alebo aby sme niekoho, nedajbože, neurazili.
Ako sme sa ocitli v tomto stave? Na lavici obžalovaných sedí viacero prominentných páchateľov. Jedným z obžalovaných je nominalizmus. Čo spáchal? Zmenu pohľadu. Kým predchádzajúci pohľad človeka pravdu hľadal, nachádzal a prijímal, nominalizmus začal pravdu určovať. Postupne sa bránou k pravde stával laboratórny pokus. Mysleli sme si, že nato, aby sme mohli pravdu získať, musíme veci analyzovať, teda rozložiť až na najmenšie čiastočky. Čo sme však získali, nebola pravda, ale hŕba samostatne nefungujúcich častí. Zostala nám skúsenosť súčasného IT technika: „Funguje to, ale nepýtaj sa prečo!“
Podľa pána Ockhama, otca nominalizmu, je cesta k objektívnej pravde pre človeka úplne uzavretá, preto sa nemôžeme zaoberať objektívnou pravdou vecí, ale len pojmami, názvami menami (nomina). Človek sám je teda tvorcom „pravdy“ tým spôsobom, akým pomenováva svet okolo seba, ale aj v sebe.
Nominalisticky mysliaci človek stratil veľmi dôležitý rozmer – prístup k symbolu a tým konkrétne aj k sviatostiam. Práve v nich sa v materiálnych veciach k človeku približuje sám Boh. Svet je však podľa človeka nominalistu od Boha vzdialený, Jeho stopy sú úspešne zotreté. Pravda vecí sa teraz nachádza v ich technickej využiteľnosti a finančnej potencii.
Aj pod vplyvom nominalizmu sa Martin Luther videl nútený „ukrižovať“ zdravý rozum, ktorý mu zákonite zostal stáť, keď sa pozeral na kríž Ježiša Krista. Kde je teraz láska, ako teraz dostanem milosrdného Boha, ktorý toto dopustil? Všetky predstavy o živote a láske musí človek pri pohľade na kríž obetovať, a čo zostane, je iba viera.
Do obžaloby „Západu“ sa pustil aj známy grécky teológ a filozof Christos Yannaras, ktorý ho viní z produkcie nihilizmu: „Človek vždy predsa vedel, kto je Boh. Ale zneužil ho na vedeckú hypotézu, aby si dal odpoveď na svoje vlastné otázky. Namiesto toho mal s Bohom zostať v živom vzťahu.
Boh kresťanskej viery je predsa Bohom, ktorý chce s človekom vstúpiť do vzťahu skutočnej lásky. Z tohto živého Boha však človek urobil teoretickú, chladnú, mŕtvu pravdu, od ktorej sa kriticky dištancoval, aby ho napokon dostal pod kontrolu. Zaobchádzal s ním ako s každým iným objektom svojho skúmania, až zabudol na to, že jediným správnym spôsobom, ako pristupovať k živému Bohu, môže byť iba živý vzťah dôvery.“
Kresťanský Východ sa preto snaží kráčať k Bohu cestou dialógu, ktorý začína Boh sám. On je ten, kto sa odhaľuje a zjavuje človekovi ako prvý. Nie preto, aby ho človek skúmal, ale aby ho v konečnom dôsledku miloval. Boh vychádza zo skrytosti neprístupného svetla a približuje sa k človeku v zázrakoch stvorenia, v životných príbehoch patriarchov a ich stretnutiach so Svätým Izraela, vo veľkolepých zázračných udalostiach, v slovách prorokov a napokon v plnosti vo svojom Jednorodenom Synovi.
Človek nemôže nikdy obsiahnuť či vlastniť Boha. Žiadna teológia neuchopí tajomstvo Boha, nemôžem ovládať Boha žiadnym kultom, obetami. Kultová kritika Svätého písma to zdôvodňuje mimoriadne jasne a ostro: Každé vlastnenie ničí pravý slobodný vzťah a zabraňuje vzniknúť skutočnej láske.
Aj preto človek stretáva Boha ako stále väčšieho, nepochopiteľného, úplne iného (svätého), nekonečne fascinujúceho. K stretnutiu so sebou nás Boh vábi krásou, ktorá vo všetkom, čo sa objavuje vo viditeľnom svete, ho vždy presahuje a pozýva ľudí prekonávať všetky hranice a konečnosť. Aj preto vysloví Dostojevskij tú známu vetu: „Krása spasí svet!“ Nie krása samotná, ale Boh, ktorý sa do tejto krásy a veleby zaodel (porov. Ž 103,1).
Krása sa tak stáva odevom Pravdy, ktorá sa v plnosti zjavuje v osobe Ježiša Krista, Božieho Syna. Práve vzťah s touto živou Pravdou nás robí slobodnými Božími synmi a dcérami.
Na pozadí týchto myšlienok lepšie rozumiem tomu, prečo Pán Ježiš na Pilátovu otázku: „Čo je pravda?“ neodpovedal. Nemusel nič hovoriť. Odpoveďou bol, je a vždy bude On sám.
