Predstavte si, že sa snažíte pribíjať lekvár na stenu. Áno, presne tak. Riadna blbosť! A tak sa cítim aj ja ako kresťan, keď sa pokúšam vtesnať pojem identita do slov. Môj rastúci tlak a úsilie nijako nepomáha. Čím viac búcham, tým viac prehrávam. Čím viac trieskam do klávesnice, tým viac sa mi význam rozsýpa pod rukami. Zakaždým, keď mám pocit, že som ho už zachytil, vyšmykne sa a pristane mi na topánke.
A predsa je identita jedným z najčastejšie používaných slov našej doby. Dnes sa každý identifikuje ako konzervatívec, liberál, syn, sirota, introvert, nadšený vegán alebo čokoľvek medzi tým. Tvári sa to veľmi vážne, no akoby tomu chýbal pevný základ. Tak sa poďme pozrieť, kde sa vlastne táto myšlienka vzala.
Keď človek stratí smer, nezostáva mu nič iné než sa opýtať tých, čo tu boli pred ním. Našťastie, knihy nám umožňujú poradiť sa s celou plejádou predchádzajúcich generácií. A pri tomto návrate do minulosti natrafíme na prekvapivý fakt. Pojem identita v dnešnom zmysle je veľmi mladý.
V snahe pochopiť pojem identita som napokon siahol po Charlesovi Taylorovi. Jeho kniha Sources of the Self je majstrovským dielom na túto tému. Taylor v nej sleduje vznik pojmu „ja“ v úzkej súvislosti s nástupom modernity. Svoje bádanie vedie cez filozofov raného novoveku ako Hobbes a Locke a ďalej cez Descarta a jeho vedecké teórie, pričom sleduje vývoj „ja“ až do 18. storočia.
Z toho, čo Taylor opisuje, jasne vyplýva, že pojem „ja“ sa zrodil ruka v ruke so sekularizáciou. Teda s postupným ústupom predstavy, že to, čo človek je, má niečo spoločné s duchovnom, s jeho vzťahom k Bohu a k transcendentnu. Táto strata vertikálneho rozmeru človeka sa ukazuje ako kľúčová. A tak som si položil ďalšiu otázku: Čo predchádzalo tomuto „ja“?
Odpoveď je fascinujúca: Pred moderným „ja“ tu bola duša. Inak povedané, „ja“ je sekularizovanou podobou duše – čo je myšlienka, ktorú Taylor vo svojej práci naznačuje výslovne aj implicitne. Z toho vyplýva, že vývoj nášho sebachápania prešiel tromi hlavnými fázami: od duše ako starovekého duchovného pojmu cez „ja“ ako modernú, sekularizovanú konštrukciu až po identitu – súčasný, postmoderný a čoraz subjektívnejší koncept.
Na každom tomto stupni sa mení nielen to, ako chápeme, čo je človek, ale aj to, ako rozumieme realite samotnej. A práve v tejto neustále sa posúvajúcej definícii človeka spočíva hlboká dezorientácia našej doby. Každý skok v chápaní vlastného bytia predstavuje akúsi zmenu paradigmy. Po jej uskutočnení je už takmer nemožné vrátiť sa späť a presne pochopiť, čo veci znamenali predtým.
Ešte silnejšie ma však zasiahlo uvedomenie, že každá z týchto etáp v chápaní človeka je úzko spätá s určitým typom informačnej revolúcie. Vývoj pojmu človek je totiž podivuhodne prepojený s vývojom technológií, ktoré menia nielen spôsob, akým komunikujeme, ale aj to, ako sa vnímame.
Duša ako duchovný pojem sa na Západe objavuje v súvislosti s rozvojom gramotnosti a písma počas axiálneho veku. Prechádza klasickým aj kresťanským vývojom, rozvíjajú ju cirkevní otcovia a teológovia. Výsledkom je 1500 rokov bohatej filozofie a teológie, ktoré stáli na predstave, že človek je bytosť zakorenená v transcendentne.
Potom prišla druhá informačná revolúcia: kníhtlač. Tá spustila reformáciu a neskôr umožnila nástup sekularizmu i vedeckého pohľadu na svet. Práve v tomto období sa začína formovať moderné „ja“, ktoré nahrádza dušu ako nosný koncept ľudskej identity.
A napokon tu máme tretiu fázu – digitálny vek. Práve ten je podľa mňa obdobím identity. V digitálnom priestore začíname technologizovať samých seba. Naša identita sa stáva niečím, čo vedome vytvárame, zdokonaľujeme a kurátorsky upravujeme. Či už ide o transhumanistické zásahy do tela, o emočné technológie ako štátna terapia a programy sebarozvoja, alebo o spôsoby, akými ľudia budujú svoju prítomnosť na sociálnych sieťach – všetko to smeruje k vytvoreniu online verzie samého seba.
Tvoríme si idealizované verzie seba samých. A keď som bol takmer štvrťstoročie „online“, mohol som na vlastné oči sledovať, ako sa pojem „identifikujem sa ako…“ vymkol z pôvodného akademického rámca. Spočiatku to bola abstraktná teoretická konštrukcia postštrukturalistických a postmoderných mysliteľov. No dnes je to skutočný spôsob, akým ľudia chápu svoju existenciu. Tento prechod sa udial paralelne s výbuchom sociálnych médií.
Pre mladú generáciu sa stalo samozrejmosťou, že ich online „ja“ je totožné s ich skutočným ja. A z ich pohľadu je to celkom logické. Ak môžem meniť vzhľad svojho digitálneho avatara, prečo by som nemohol meniť aj svoj biologický vzhľad? Ak sa môžem prekliknúť medzi identitami online, prečo by som to nemohol robiť aj v reálnom svete?
A tak sa nám vynára bohatá a zložitá trajektória, ktorá trvá celé tisícročia: od duše cez ja až po identitu. Každá fáza so sebou nesie nový pohľad na človeka, nový typ slobody aj nový druh odcudzenia. A možno keď dnes tak veľmi zápasíme s tým, kým vlastne sme, je čas nevracať sa späť, ale vrátiť sa hlbšie – k otázke, ktorá v každom veku znie rovnako: Kto som a kto ma stvoril?
