V liste svätého apoštola Pavla, ktorý písal veriacim do Korintu, zaznievajú aj slová o tom, aké náročné a životu nebezpečné je byť Ježišovým učeníkom. Napriek tomu, že apoštoli boli prví učeníci, svätý Pavol hovorí o tom, že im „Boh pridelil posledné miesto, ako odsúdeným na smrť“.
Ďalej hovorí, že sú „blázni pre Krista“, ktorí sú hladní, smädní, nahí, bití a bez domova. „Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi až doteraz…“
Sú to silné slová. Ak by sme nepoznali dobové súvislosti a osudy apoštolov i ďalších neskorších učeníkov a hlavne mučeníkov, povedali by sme, že na tomto mieste je svätý Pavol patetický. Áno, tá miera štylizácie a pátosu je tu veľká, no skúsme si predstaviť, ako elektrizujúco museli tieto slová pôsobiť na čitateľov.
S ohľadom na to, aké strhujúce príhovory mávali mystici starých čias, sú však slová svätého Pavla mierne, racionálne a pravdivé. Mučenícka smrť, to, priatelia, nie je žiadna metafora.
Majú tieto slová presah aj do života obyčajného veriaceho človeka? Na prvý pohľad sa zdá, že ani veľmi nie… Ale len na prvý pohľad. Ak si na ne posvietime, zistíme, že ide o korene evanjelizácie národov.
Istý rehoľník mi raz povedal, že nikdy nemá pochybnosti vo viere. Svoju pevnú vieru zdôvodňoval svedectvom apoštolov. Povedal mi: „Vieš, tí chalani, čo chodili s Ježišom, neboli žiadni teológovia. A už vôbec neboli nejakí hrdinovia. Pozri na svätého Petra, ako zaprel svojho Učiteľa a Spasiteľa, hoci predtým vyhlasoval, že by spolu s ním šiel pokojne aj na smrť. Lenže nešiel! Pri prvej skúške zlyhal.
Bolo to zlyhanie s prorockým významom, totiž pripravilo ho na budúcnosť. Toto zlyhanie spôsobilo, že pri spravovaní prvotnej Cirkvi bol pokorný. Druhá vec bola, že napokon dal svoj život za Ježiša hrdinsky… To je tá premena, ktorá ma utvrdzuje vo viere.
Aký vzácny je ľudský život! Pud sebazáchovy je taký silný, že sa človek drží života zubami-nechtami. Takí boli aj apoštoli. No keď stretli vzkrieseného Krista, postupne im docvaklo, čo sa vlastne stalo. ‚Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! Aleluja!‘
Za túto skúsenosť, za svedectvo o zmŕtvychvstalom Ježišovi, ktoré ohlasovali, boli bití, súdení, mučení a popravovaní. Stali sa odpadom medzi racionálnymi, múdrymi a vzdelanými…
Myslíš, že by sa títo chlapi nechali mučiť a napokon zabiť za nejaký výmysel? Nie! Oni išli na smrť, lebo nemohli mlčať, nemohli klamať o Pravde. Nemohli si pomôcť, museli ohlasovať, že Ježiš žije! Keď boli za túto pravdu ochotní zomrieť, nemôžem spochybňovať ich svedectvo, za ktoré preliali krv… Pre mňa je ich život, no hlavne ich mučenícka smrť potvrdením o Ježišovom vzkriesení.“
Mučeníctvo apoštolov nám kladie aj inú otázku: Za čo sme ochotní položiť svoj život my? Aká pravda má pre nás hodnotu nášho života?
