Priatelia, prvý máj, to vám bola vždy paráda. Teda myslím za komunizmu. Bol som malý vyparádený chlapec a práca sa oslavovala sprievodmi, mávaním, alegorickými vozmi a voľným dňom. Stavali sa tribúny, na nich stáli či sedeli tribúni a mávali mávajúcim pracujúcim, ktorí im na oplátku mávali „mávatkami“, papierovými holubicami mieru na paličkách a vlajočkami. Možno to mávanie bolo v inej postupnosti, ale ulice šumeli, šušťali, chveli sa.
Ako deti sme o tom nevedeli ani nič, pochodovali sme ulicami. Pochodovali sme, aj keď rachol Černobyľ a radšej sa to takticky zamlčalo, a my sme si vykračovali pod lietajúcim nukleárnym mrakom, ako keby sa ani nechumelilo. Tu niekde možno nájsť koreň odolnosti starších generácií…
Až neskôr, keď padla Železná opona a klapky z očí, začali sme čo-to chápať.
Prácu oslavovať je dobré. Najlepšie je ju osláviť prácou. A nie ledajakou, ale zmysluplnou. Mám rád obrazy svätého Jozefa, patróna robotníkov, ktorý drel ako kôň, aby zabezpečil obživu a prístrešie svojim milovaným, Panne Márii a Ježiškovi. Aj keď svätý Jozef mlčal ústami, prehováral skutkami. Mohol to vzdať, mohol sa na všetko vykašľať a dať zbohom svojmu poslaniu, mohol sa flákať, no neurobil to. Zostal tam, kde mal byť, a budoval.
Zvykne sa vravieť, že sú len dve cesty v živote: budovať, alebo rúcať. Ak si niekto povie, že sa ho to netýka, že zostáva bokom, tak sa zúčastňuje na rúcaní, na deštrukcii. Nečinnosť je totiž sestrou deštrukcie. Ak sa nestaráte o dom, lebo máte neutrálny postoj, dom spadne. Stačí jediné semiačko trávy, ktoré sa uchytí v murive, a po rokoch máte z hradov i katedrál ruiny.
Aj ľudová slovesnosť hovorí: „Bez práce nie sú koláče.“ A múdrosť vekov nás učí, že pracovať sa má, a ten, „kto nepracuje, nech neje“. Vo Svätom písme máme jasne napísané, že robotník si zaslúži svoju mzdu, a medzi ťažké, do neba volajúce hriechy patrilo nevyplatenie spravodlivej mzdy robotníkom, lebo to mohlo priviesť ku skaze celú rodinu, ktorá bola závislá na živiteľovi.
Dnes sa hovorí o zmysluplnej práci, aká je potrebná a aká je prospešná pre dušu. Držím nám palce, aby sme takú prácu mali.
Témou je však aj práca nezmyselná. Práca, ktorá ničí človeka a postupne ho privedie k znechuteniu, apatii či vyhoreniu.
Pozor však na to, že aj zo zmysluplnej práce sa dá vyhorieť; hovoria o tom mnohí, ktorí pomáhali iným.
Čo teda s tou prácou? Ako hovoril istý kňaz, ktorý polstoročie slúžil bezdomovcom: „Posväcuj prácu láskou. Iba tak to zvládneš, keď budeš veci robiť s láskou. A odpočiň si. Na to nezabúdaj. Keď si Boh mohol na siedmy deň odpočinúť, prečo by som si nemohol odpočinúť aj ja či ty.“
Nakoniec, aj takto môže byť naplnený prvý máj: odpočinkom i dumaním nad tým, ako do svojej práce vložiť kus lásky… Je to veľká výzva.
