24. marec patrí v kalendári Gréckokatolíckej cirkvi patrí dvom významným osobnostiam starokresťanských dejín – svätému Simeonovi z Perzie, biskupovi a mučeníkovi, a svätému Akakiovi, biskupovi z Melitén.
Simeon Perzský: biskup, ktorý nezradil
V Perzskej ríši za vlády kráľa Šapúra II. (309 – 379) sa kresťania ocitli pod silným tlakom. Dôvodom tohto prenasledovania bolo obvinenie, že kresťania sú spojencami Rímskej ríše, nepriateľa Perzie. Arcibiskupa oblasti Seleukia-Ktésifón Simeona obvinili zo zrady a predviedli pred kráľa. Namiesto toho, aby sa bránil alebo žobral o život, biskup stál pred vládcom pevne a odmietol sa mu pokloniť, čo by znamenala zradu viery.
Šapúr II. chcel Simeona zneužiť ako nástroj na oslabenie kresťanov. Ak by totiž biskupa zlomil, mnohí by nasledovali jeho rozhodnutie. No Simeon neustúpil, darmo sa kráľ snažil zmeniť jeho názor najprv láskavými slovami, potom vyhrážkami a napokon uväznením spolu s ďalšími desiatkami kňazov.
Na druhý deň ich postupne odvádzali na popravu, kým biskup im dodával odvahu. Medzi popravenými bol aj jeho blízky spolubrat kňaz Habdelai. Ďalší väzeň kňaz Ananias pri pohľade na popravisko zaváhal. Vtedy tajný kresťan Fusicus hlasno zvolal: „Neboj sa meča, starec, a uvidíš Kristovo svetlo!“ Tým sa však prezradil a bol okamžite zatknutý. Kráľ ho dal drasticky mučiť – vytrhli mu jazyk a sťali ho spolu s dcérou Askitreou.
Simeona popravili ako posledného 13. apríla 344. O týždeň neskôr masaker vyvrcholil popravou ďalších 1 150 kresťanov, ktorí odmietli prijať perzské náboženstvo.
Akakios z Melitén: biskup, ktorý neuhol
Akakios (gr. nevinný), vynikajúci rečník a teológ, pochádzal z Melitén (dnes Malatia v Turecku).
V časoch, keď sa v Cirkvi objavovali špekulácie o Kristovej prirodzenosti, bol jednou z hlavných osobností, ktoré sa v duchu obrany pravdy postavili proti učeniu konštantínopolského arcibiskupa Nestoria (428 – 431). Ten učil, že Kristus bol dvoma oddelenými osobami – božskou a ľudskou, ktoré spájalo jedno telo. Akakios proti nemu verejne vystúpil v roku 431 na Efezskom koncile a tak podporil Cyrila Alexandrijského, ktorý obhajoval učenie, že Kristus je jeden – pravý Boh aj pravý človek.
Jeho vplyv siahal aj do Arménie, kam posielal listy s výkladom ortodoxného učenia. Z jeho diel sa zachovala homília prednesená na koncile v Efeze a listy Cyrilovi. Po roku 438, keď divotvorný biskup zomrel, mnohí členovia Cirkvi si ho uctievali ako obrancu pravej viery.
Dnešní svätci síce pochádzali z rozdielnych prostredí, no ich životy spojila odvaha. Simeon bol biskup, ktorý nezaprel vieru tvárou tvár smrti. Akakios bol zasa biskup, ktorý neuhol v teologických sporoch. Ich životné príbehy dnes pripomínajú, že kresťanská viera sa nebudovala na pohodlí, ale na pevnom presvedčení a ochote riskovať.
