O boroviciach a Sofiach s dlhými koreňmi

Andrej Legutký

Andrej Legutký

Ilustračný obrázok. Zdroj: Pexels
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pexels

Ten starý televízny dokument ma oslovil. Mám rád dokumenty na zrnitých filmových materiáloch, ktoré ich tvorcovia natáčali hnaní neodkladnou potrebou zachytiť rýchlo sa strácajúci svet počas prudkej zmeny časov. Pre moju generáciu je už aj svet tých dokumentaristov svetom dávno vyhynutých dinosaurov. Tak nám zostali čiernobiele filmy z vrchárskych dedín s ich krojmi a folklórom, ktorý bol ešte autenticky žitý. A potom sa evolúcia zbláznila a za generáciu sme úplne zmenili svoje návyky a zručnosti. A tiež aj svoje náboženské prežívanie. Tá ústna história, zachytená v hodine dvanástej, zalieva pálčivý smäd hľadania koreňov. Nevedome porovnávame a pátrame, či náhodou neboli tí starobylí ľudia šťastnejší. Je to znepokojujúce skúmanie.

Nuž a v tom dokumente stál pán historik vedľa mohutnej borovice. Predtým nám veľa porozprával a poukazoval o histórii farnosti Huty s filiálkami v oboch Borových; vrchársky kraj na pomedzí Oravy a Liptova vysoko tam, kde sa končia Západné Tatry. Bol som zvedavý, čo spoza toho stromu vykukne; aké historické stretnutie. Možno je to orientačný bod na hranici chotárov. Milá by bola aj nejaká miestna legenda alebo balada. Lebo tá borovica mala skutočne obrovský kmeň a mohutnú korunu. Musela tam rásť stovky rokov a zdalo sa, že je ešte celkom pri sile. Čo za tajomné okolnosti spôsobili, že jej kmeň neskončil v krove niektorej z neďalekých dreveníc?

Fundovaný odborník vytiahol špeciálnu mapu. Zbežne mohol divák uzrieť tajomné značky, ktoré zvyčajne v žiadnej mape nevidí. „Geológovia zo Slovenskej akadémie vied preskúmali túto lokalitu a zaznamenali zosuvy svahov.“ To boli tie kalíšky na mape. „Tu sú aktívne zosuvy, nebezpečné svahy v pohybe. Toto sú stabilné časti a tieto tu sú zastavené, stabilizované zosuvy. Táto borovica je uprostred jedného z nich. Naši predkovia si všimli, že sa s krajinou niečo deje, a zasadili sem túto borovicu.“

Ako to ten pán dopovedal, vybavil sa mi hneď obrázok z detského prírodopisu. Bol tam smrek a na vedľajšom obrázku nakreslený vietor a znova ten istý smrek vyvrátený aj s koreňovým koláčom. Pod týmto vyobrazením bol znova obrázok, ale s borovicou, zasa ten istý vietor s vydutými lícami a chudera borovica zlomená v polovici kmeňa s korunou na zemi, ale s koreňmi hlboko zapretými do zeme. „Smrek sa vyvráti v silnom vetre aj s koreňmi, lebo ich má plytké, a borovica sa zlomí, lebo má hlboko zakorenené korene,“ tak akosi to zhrnula školácka poučka napísaná kurzívou pod obrazovým materiálom. A teraz prišiel čas, aby som ju po desaťročiach použil. Tá borovica svojimi mohutnými koreňmi drží predsa ten svah. Po zámernej chvíľke napätia pán historik s úsmevom na tvári prezradil pointu, ktorá mi už medzitým došla aj sama. Skrátka, potešilo ma, že niektoré detské poučky môžu vo vás driemať aj desiatky rokov, kým ich použijete.

Predkovia pána historika, rodáka z obce, o ktorej s toľkou láskou doteraz rozprával, sa to asi nenaučili v škole. Boli všímaví a vedeli, že strom druhu Pinus silvestris sa nikdy nevyvráti aj s koreňmi. Niekto múdry si povedal, že to využije na svahu nad svojou chalupou, v ktorom sa občas objavovali znepokojujúce trhliny. To by bolo pochopiteľné. Ale ako to, že tá múdrosť prešla na ďalšie generácie? Rozprávali si o tom strome na smrteľnej posteli otcovia so synmi? Ako to, že sa nenašiel nejaký chytrák v reťazi dedičov, ktorý by si povedal, že už dosť dlho tam ten strom rastie a krásne široké dosky by z neho boli… Veď nám ľuďom je priam vrodená tá ukrutnosť k dielam predkov, ktoré s takým zadosťučinením ničíme. S potešením  robíme v kaštieľoch z barokových plesových sál maštale alebo aspoň sklady na umelé hnojivá. Ani nehovorím o historických centrách našich najstarších miest. Ten strom sa zachránil, lebo sa podaril zázrak odovzdávania čnosti múdrosti medzi obyvateľmi toho kraja z generácie na generáciu. To rozhodne nie je nič samozrejmé.

Rozumný môže byť totiž aj sám diabol a rozhodne je vždy rozumnejší ako my ľudia, keď vstúpi medzi nás. A najmä vtedy, keď máme pocit, že to s ním dokážeme uhrať pri dosahovaní našich pochybných cieľov. Vojny sa vedú chladne rozumne, aj mnohé zverstvá vykazujú obdivuhodnú racionalitu a efektívnosť. Ak neveríte, pozrite, koľko rozumných vecí vzniklo počas nacizmu či studenej vojny, alebo len tak kedykoľvek v armádnom prostredí, počnúc neuveriteľne nadčasovými zbraňami po priemyselné vraždenie v plynových komorách.

Rozumnosť nie je čnosť – je len jedným z nástrojov na dosahovanie cieľov. Čnosťou je až múdrosť – strom, ktorého len jednou z vetvičiek je rozumnosť. Ľahko ich rozlíšite: múdrosť pozerá za horizont, rozumnosť chce výsledky teraz a tu. Ak niekto v Liptovskej Tepličke začal budovať v strmom svahu medze takým spôsobom, aby podržali terasovité políčka s cieľom, aby sa tam urodilo pre neho a pre jeho deti viac zemiakov, zvyčajne z nich už nestihol ochutnať. Náročnejšie projekty trvali dlho a žilo sa kratšie. Ale tí ľudia mali, čo sme my stratili. Neboli len rozumní, boli aj múdri. Pozerali za horizont svojej smrti a niekedy aj smrti svojich detí.

Choďte niekedy na pôjdy starých nemeckých domov na Spiši. Nájdete ručne kresané krokvy z červeného smreka vyrezaného na severnej strane kopcov. S hustými letokruhmi. Odolali červotočom aj metrovým závejom mokrého snehu na strechách, ktoré podopierali. Cítite múdrosť staviteľov týchto domov. Nám sa o pár rokov rozpadnú desiatky mostov, čo nesú na svojom chrbte ledva štyri krížiky veku. Naozaj som zvedavý, ako sa bude budúca generácia presúvať po krajine uzavretých mostov na tých svojich sofistikovaných elektromobiloch… Do Spišského Hrhova vojdete ešte aj dnes cez stáročný barokový most s krásne klenutými oblúkmi postavenými len tak, z miestneho pieskovca a vápennej omietky. Wikipédia konštatuje, že aj dnes je vo vynikajúcom technickom stave.

Múdrosť je naozaj Božská čnosť, a keď o nej spieva chválospev Biblia ústami Sirachovho syna, vždy mi to stisne trochu srdce. Daroval ju svojmu vyvolenému národu, z ktorého synovia a dcéry sú tak hojne zastúpení napríklad aj medzi nositeľmi Nobelovej ceny; naši starší bratia a sestry vo viere. Kiež by sme mali aj my menej rozumných a viac múdrych vodcov a vodkýň národov. Kiež by sa aj v Cirkvi prestali konečne robiť rozumné rozhodnutia a začali sa robiť tie múdre… S nohami zapretými teraz a tu, ale s pohľadom upretým za horizont. Možno, že keď sa malí goralíkovia štverali na tú obrovskú borovicu v Borovom, videli azda omnoho ďalej ako len za hrebeň najbližších vŕškov. Vánok, ktorý im tam rozstrapatil štice, ich pobozkal priam na srdce a dal im doň aj svoj vzácny dar. Dar múdrosti. Vygúglite alebo, lepšie, popýtajte sa a zoberte raz deti k tomu stromu a zasnúbte ich už v detskom veku s krásnou nevestičkou, čo sa volá múdrosť.

Andrej Legutký
Andrej Legutký je rímskokatolícky kňaz, rodák z mesta Svit. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu v Košiciach a Teologickú fakultu v Spišskom Podhradí. Okrem kňazskej služby v Jánovciach sa venuje duchovnému sprevádzaniu skautov a skautiek. Je pilotom všetkých typov padákových klzákov. Rád sa pohybuje aj v horách primerane veku a časovým možnostiam. Je autorom viacerých publikácii určených pre skautov a sporadicky prispieva do náboženských alebo skautských časopisov.
DoKostola.sk - O boroviciach a Sofiach s dlhými koreňmi

Na našej webovej stránke používame cookies, aby sme optimalizovali obsah na základe očakávaní používateľov. Nezbierame žiadne citlivé údaje.