V bradatej anekdote volá syn úspešného podnikateľa volá mobilom zo školy otcovi a sťažuje sa: „Všetci chodia do školy autobusom, len ja taxíkom. A vysmievajú sa mi preto.“ Otec sa po chvíli mlčania ozve: „Nefňukaj, zariadim to! Kúpim ti autobus a budeš chodiť do školy ako ostatní.“ Možno je to vymyslený príbeh, ale upriamuje pohľad na problém generácie „curlingových“ detí a nás „helikoptérových“ rodičov.
Tento jav nie je nový, len dosiahol nové rozmery. Lev Nikolajevič Tolstoj svojho času napísal, že „niektoré deti sa správajú tak, ako keby nemali rodičov.“ A vzápätí to vysvetlil: „To preto, že niektorí rodičia sa správajú tak, ako keby nemali deti.“ Dnešná skúsenosť potvrdzuje, že miska váh sa prehupla na opačnú stranu – pedocentrizmus. Pod týmto názvom poznáme najmä pedagogický smer minulého storočia, ktorý miestami tvrdil, že dieťa má vyrastať bez akýchkoľvek nátlakov a obmedzení.
Problémom je extrém, keď dieťa postavíme na piedestál uctievania s modlitebnou mantrou „Všetko pre dieťa!“
Pri centrovaní misiek pomyselných váh môže napomôcť sviatok, ktorý slávime 21. novembra. Rímskokatolícka cirkev ho označuje ako Obetovanie Panny Márie, kým Gréckokatolícka cirkev ho nazýva Vstup (Uvedenie) presvätej Bohorodičky do chrámu a zaradzuje ho medzi 12 veľkých sviatkov liturgického roka
Ide o starobylý sviatok, ktorý sa začal sláviť na kresťanskom Východe už v 5. storočí a jeho súčasťou je obľúbený obrad požehnania detí. Na Západe sa sviatok udomácnil až v 15. storočí pod názvom Obetovanie Panny Márie.
Ikona sviatku sprítomňuje jeho obsah. Rodičia Joachim a Anna podľa tradície opierajúcej sa o apokryfné Jakubovo protoevanjelium privádzajú svoju trojročnú dcéru Máriu do Chrámu. Tu ju prijíma veľkňaz Zachariáš, budúci otec svätého Jána Krstiteľa, ktorý ju vovádza nielen do Chrámu, ale až do veľsvätyne, kam ináč on sám vstupuje len raz v roku. Podľa židovského zvyku boli deti privádzané do Chrámu na výchovu, pričom vykonávali drobné práce súvisiace s jeho výzdobou.
Na kresťanskom Východe sa traduje, že Mária tkala a vyšívala chrámovú oponu. Tá zahaľovala sväté miesto, ktoré si Boh vybral za svoj príbytok na zemi. Zaujímavé vysvetlenie ponúka cirkevný spisovateľ Origenes, ktorýv tejto chrámovej opone vidí Kristovo telo zahaľujúce božstvo Ježiša Krista. Malé dievča Mária tká oponu, ale čoskoro bude „tkať“ ľudské telo Božiemu Slovu. Mária bola uvedená do chrámu, aby sa sama stala Chrámom živého Boha.
Dlhú dobu sa na mapách zakresľoval Jeruzalem ako geografický stred vtedy známeho sveta. A v Jeruzaleme bol zasa tým stredom Chrám. Vieme, že v chápaní židov bol Chrám prienikom neba a zeme, a predsa neslúžil na útek z tohto sveta do iného, ako to bolo v iných náboženstvách. Naopak, cez Chrám ako bránu prenikal podľa židov tajomný svet Božej prítomnosti do sveta ľudí. Keď teda zbožní židovskí rodičia prinášali svoje deti na výchovu do Chrámu, vyjadrovali a umocňovali tým dôležitý postoj. Do centra svojich rodín postavili prítomného Boha.
Hoci pre židov znamenali deti záruku ich osobnej „nesmrteľnosti“, predsa vnímali pedocentrizmus ako nesprávny smer. Rovnako Joachim a Anna vedeli, čo je pre ich dieťa Máriu podstatné. Chceli jej sprostredkovať osobný kontakt s Bohom už od útleho detstva. Nenechali ju ako samorast, nech sa v dospelom veku sama rozhodne pre vieru, alebo ju odmietne. Hoci Mária musela toto rozhodnutie neskôr urobiť sama za seba, predsa ju na to zásadne pripravili jej rodičia zasiatím prvých semienok viery. Tej istej viery, ktorú žili a cenili si aj oni sami. Keď v Márii táto viera o niekoľko rokov dozrie, vďaka Božej milosti jej umožní odpovedať na Boží plán: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“
Lebo už samotný dvojtvar názvu tejto udalosti naznačuje dva podstatné kroky. Prekladáme ho totiž dvojako: Uvedenie aj Vstup. Slovo uvedenie poukazuje na pasívnu stránku: Bohorodička bola uvedená rodičmi do Chrámu. Po tomto úvode však nasledovalo jej aktívne „áno“, a teda jej osobný vstup. Uvedenie a vstup predstavujú dva dôležité kroky nášho kresťanstva. Boh nám denne posiela do cesty ľudí a situácie, ktorými nás chce priviesť bližšie k sebe. Či sa tak stane, závisí od môjho vstupu, od môjho slobodného a vedomého: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Vo svojej pedagogickej praxi občas zažívam, že niektoré deti sa, žiaľ, správajú tak, akoby nemali rodičov. V pastoračnej praxi sa však často presviedčam, že kresťan sa tak správať nemusí. Kresťan môže totiž kráčať s vierou, že jeho Otcom je sám Boh
