Gréckokatolícka cirkev si 25. februára pripomína konštantínopolského patriarchu svätého Tarasa, jednu z kľúčových postáv boja za obnovu úcty k svätým ikonám.
Taras sa narodil okolo roku 730 v urodzenej konštantínopolskej rodine. Jeho otec bol významným štátnikom a aj sám Taras sa pred vstupom do cirkevnej služby pohyboval v najvyšších kruhoch Byzantskej ríše. Pracoval ako sekretár cisárovnej Ireny, ktorá si ho vážila pre jeho múdrosť a zásadovosť.
Keď v roku 784 abdikoval patriarcha Pavol IV., Taras bol jednohlasne navrhnutý ako jeho nástupca, hoci v tom čase nebol ani len kňazom. Svoje vymenovanie prijal pod podmienkou, že bude zvolaný ekumenický koncil na riešenie otázky obrazoborectva.
Po istých problémoch s otvorením koncilu v Konštantínopole v roku 786 nový patriarcha spolu s cisárovnou Irenou zvolal v roku 787 Druhý nicejský koncil, na ktorom sa zúčastnilo 350 biskupov. Koncil odsúdil obrazoborectvo ako herézu a potvrdil úctu k svätým ikonám. Taras sa zároveň – na rozdiel od Teodora Studitu – zasadzoval za zmierlivý postoj voči tým, ktorí sa obrazoborectva zriekli: veril, že pravda sa má presadzovať rozumom a vierou, nie násilím.
Ako patriarcha sa dostal do konfliktu s cisárom Konštantínom VI., keď ten v roku 795 odvrhol svoju manželku Máriu Paflagónsku a uzavrel nové manželstvo s dvornou dámou Teodotou. Aj keď spočiatku bol zdržanlivý, tlak verejnosti a mníchov – najmä opáta Platóna a Teodora Studitu – ho prinútil konať. Neskôr suspendoval kňaza Jozefa Megalooikonoma, ktorý cisárovi druhé manželstvo požehnal. Tento postoj mu priniesol mnohých nepriateľov, no Taras zostal verný svojim zásadám.
Patriarcha napriek svojmu vysokému postaveniu žil jednoducho a skromne. Všetky svoje prostriedky venoval na pomoc chudobným, vdovám a sirotám. Na Veľkú noc osobne podával jedlo tým, ktorí nemali nič, a staral sa o chorých a starých.
Taras zomrel 25. februára 806. Pochovali ho v kláštore, ktorý založil na brehu Bosporu. Podľa legendy pred smrťou čelil skúške zlých duchov, ktorí sa ho snažili obviniť z hriechov, čo nespáchal. Odvážne im odpovedal: „Som nevinný v tom, čo mi pripisujete, a nemáte nado mnou žiadnu moc.“
Svätý Taras je vo východných cirkvách vysoko uctievaný ako obranca úcty k ikonám i vzor spravodlivosti a neohrozeného pastiera Cirkvi. Jeho život je dôkazom, že pravdu treba vždy brániť – aj keď to znamená postaviť sa najmocnejším.
