Mnohé diskusie pod článkami sa dnes často menia na lavínu hnevu, v ktorej nejde o argumenty, ale o rozdávanie rán. V posledných dňoch sme to opäť zažili aj my, keď sme sa obzreli za životom pani Anny Záborskej. Niektoré reakcie neboli snahou diskutovať, ale atakom. V komentároch sa objavili urážky. Namiesto rešpektu prišlo pohŕdanie.
Prečo sa tak ťažko učíme kultúre úcty a nedokážeme rešpektovať, že niekto iný vidí svet inak?
Medzi kritikou a nenávisťou je tenká hranica
Nesúhlas ako taký nie je problém. Do zdravej spoločnosti a spoločenstva konštruktívna kritika patrí. Rozdiel medzi kritikou a nenávisťou je však podobný ako rozdiel medzi chirurgickým skalpelom a sekerou. Kým skalpel lieči, o sekere sa to zväčša povedať nedá. V obraze komunikácie ničí všetko, čo jej príde do cesty, bez ohľadu na to, či ide o pravdu alebo omyl.
Dobre vieme, že slová môžu budovať, ale môžu aj rúcať. „Veď z plnosti srdca hovoria ústa,“ znie Ježišova diagnostika, ktorú zachytil evanjelista Matúš v 12. kapitole. Slová plné pohŕdania, vulgárnosti či výsmechu odrážajú srdce človeka.
Biblia nám opakovane pripomína moc jazyka. V Knihe prísloví čítame, že smrť i život sú v moci jazyka (porov. 18,21). Apoštol Jakub zas varuje, že jazyk, hoci je malým údom, dokáže napáchať veľké škody, a prirovnáva ho k lodnému kormidlu (porov. 3,4-5). A na dôvažok pripomeňme Ježišove slová: „Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia.“ (Mt 12,36)
Zranení zraňujú
Je tiež známym faktom, že mnohé útoky pramenia z pocitu vlastnej menejcennosti. Človek, ktorý si nie je istý vlastnou hodnotou, hľadá spôsob, ako sa aspoň na chvíľu cítiť silnejší. A najľahšie to urobí tak, že niekoho iného zhodí. Namiesto toho, aby hľadal cestu uzdravenia, kopne druhého, aby nebol jediný, kto kríva.
Internet tento jav ešte posilňuje. Anonymita vytvára ilúziu, že môžeme povedať čokoľvek bez následkov. Na prvý pohľad to pôsobí oslobodzujúco, no v skutočnosti je to pasca: každé slovo, ktoré vypustíme do sveta, sa nám nejako vráti. A každá veta, ktorú napíšeme, pretvára nás samých.
Kultúra neprajnosti
Nie je to len otázka jednotlivcov. Sociológovia upozorňujú, že neprajnosť má (nielen) na Slovensku aj hlbšie korene. Dlhé desaťročia sme žili v prostredí, kde sa ľudia navzájom podozrievali. Úspech sa u nás trestá pohŕdaním. Ak sa niekomu darí, častejšie povieme: „Mal známosti,“ alebo: „Mal šťastie,“ než aby sme sa úprimne spýtali: „Ako to dokázal?“
Tento postoj nás oberá o schopnosť rásť. Závisť a pohŕdanie totiž nielen ničia dôveru, ale aj bránia tomu, aby sme sa inšpirovali úspechmi iných. A ak nedokážeme oceniť, nedokážeme ani povzbudzovať.
Chvála ako liek
Ak je „hejt“ jedom, potom protijedom je chvála. Nie je to lichôtka, ale uznanie dobra. Je to spôsob, ako niekoho pozdvihnúť, povzbudiť, dať mu pocítiť, že jeho prítomnosť a práca majú zmysel. Paradoxne, čím viac dokážeme oceniť iných, tým viac sa posilňuje aj naše vlastné sebavedomie.
Slová uznania sú vzácne, no o to viac liečia. Mnoho ľudí si myslí, že blízki predsa vedia, ako si ich vážime. No ak im to nepovieme, možno to nikdy nepocítia naplno.
Ako meniť atmosféru spoločnosti
Cesta od neprajnosti k úcte sa nezačína vo veľkých politických rozhodnutiach, ale v drobných gestách. Keď dieťaťu povieme, že sme naň hrdí. Keď pedagóg ocení snahu, a nie iba výsledok. Keď kolegovi povieme, že jeho pomoc bola dôležitá. Keď sa poďakujeme kňazovi za kázeň. A aj na sociálnych sieťach, keď si uvedomíme, že niekedy stačí obyčajné „ďakujem“ pod článkom, aby sme zmenili tón celej diskusie.
Tieto malé kroky dokážu vytvoriť inú atmosféru. Kde sa objaví úcta a chvála, tam sa hnev a neprajnosť postupne strácajú.
Neprajnosť z nášho svete zrejme nikdy úplne nezmizne. Môžeme ju však oslabiť. Každý z nás má totiž v rukách moc, ktorá sa ukrýva v jazyku. Je na nás, či ňou budeme ničiť, alebo budovať.
Preto stojí zato položiť si jednoduchú otázku: Kedy som naposledy niekoho pochválil? Dnes? Pred mesiacom? Alebo si už nepamätám?
Jedno dobré slovo. Jedno povzbudenie. Jedno „ďakujem“, ktoré niekomu zmení deň a možno v ňom opäť oživí vieru v dobro.
Naše slová sa môžu stať modlitbou. Ak ich použijeme na požehnanie, a nie na kliatbu.
