V utorok 28. októbra sa Aula Pavla VI. vo Vatikáne stala dejiskom mimoriadneho medzináboženského stretnutia. Do sály slávnostne vstúpilo asi osemdesiat predstaviteľov rôznych náboženstiev – rímsky hlavný rabín Riccardo Di Segni, moslimskí vodcovia z Iránu či Pakistanu, budhisti, hinduisti, sikhovia, dvaja zástupcovia zoroastrizmu aj konfucianizmu. Pred tromi tisíckami hostí vystúpili tanečníci z celého sveta a kardinál Kurt Koch predniesol laudatio židovsko-katolíckych vzťahov.
Podujatie bolo oslavou 60. výročia deklarácie Nostra aetate, dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý otvoril novú etapu vzťahov medzi Katolíckou cirkvou a inými náboženstvami a jasne odsúdil antisemitizmus. Pápež Lev XIV. dokument označil za „semeno nádeje“, ktoré za desaťročia vyrástlo v „mohutný strom dialógu“.
Zdôraznil, že Nostra aetate je prvý oficiálny text Cirkvi s teologickým základom, ktorý ukazuje židovské korene kresťanstva a odmieta akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu pôvodu, farby pleti či viery. Dokument podľa neho pripomenul, že dialóg nie je taktika, ale spôsob života – cesta srdca, ktorá premieňa všetkých, čo sa na nej stretávajú.
Svätý Otec vyzval náboženských lídrov, aby „videli za rozdiely“ a pomáhali ľuďom zbavovať sa predsudkov a nenávisti. Pripomenul aj „ducha Assisi“ z roku 1986, keď sa pápež Ján Pavol II. prvýkrát modlil spolu s predstaviteľmi svetových náboženstiev.
Práve „duch Assisi“ býva terčom kritiky zo strany konzervatívnejších skupín v rámci i mimo Katolíckej cirkvi z obavy pred náboženským synkretizmom či relativizmom. Pápež Benedikt XVI., ktorý sa v roku 2011 zúčastnil na 25. výročí modlitbového stretnutia v Assisi, však oponoval, že „dialóg nie je synkretizmus, ale svedectvo o pravde vo vzájomnom rešpekte“.
Dokument Nostra aetate sa však často číta skreslene. Najkratší zo 16 záverečných dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu pripomína úctu k dôstojnosti každého človeka a uznáva, že v iných náboženstvách sa nachádzajú „odblesky Pravdy“. Nie je to však vyhlásenie, že všetky náboženstvá sú rovnocenné cesty k spáse. Ťažisko textu ostáva jasné: Ježiš Kristus je „cesta, pravda a život“ a Cirkev má povinnosť Krista ohlasovať.
Podľa dogmatického teológa doc. Štefana Paločka patria k nesprávnym interpretáciám dve predstavy. Prvá tvrdí, že náboženstvá sú len rôzne „jazyky“ vyjadrujúce tú istú pravdu, takže na vyznaní nezáleží. Druhá zjemnená verzia hovorí, že ak človek „nasleduje svedomie“, spása sa mu akosi „počíta“ aj bez Krista a Cirkvi. Obe sú teologicky chybné: človek sám zo seba nedokáže dosiahnuť morálnu dokonalosť ani prekonať hriech; spása je dar milosti z Kristovho vykupiteľského diela, nie výkon prirodzených síl.
Ako teda správne chápať „odblesky Pravdy“? Skôr než o mimoriadne zjavenie ide o pravdy, ku ktorým môže dôjsť zdravý rozum (že Boh je, že dobro treba konať). Tieto „semená Slova“ môžu pripravovať pôdu, nie sú však samy osebe cestou spásy. Podobne ako Starý zákon pripravoval Izrael na Krista, prirodzený rozum môže viesť pohanov k túžbe po Spasiteľovi – ale odpoveďou je napokon Kristus.
Z týchto úvah vyplýva dôležitosť Katolíckej cirkvi a Ježiša Krista pre spásu človeka, lebo – ako pripomína aj apoštol Peter v Skutkoch svätých apoštolov – „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (4,12). Kristus zachraňuje a robí to v Cirkvi, ktorá je jeho tajomným telom. Cirkev zároveň učí, že kto pravdivo hľadá Boha a je pripravený prijať pravdu, môže byť tajomne spojený s Kristom a Cirkvou ešte skôr, než ich výslovne spozná. Nik však nie je spasený „mimo“ Krista ani „mimo“ Cirkvi.
Z tohto základu vychádza aj misijný dôraz Nostra aetate: úcta k inovercom neruší povinnosť evanjelizácie. Dialóg v láske nie je synkretizmus; je službou pravde a dobru človeka. Ak by bolo jedno, čomu kto verí, misijný príkaz by nedával zmysel. Práve naopak: každý má právo počuť evanjelium, lebo v ňom je plnosť zjavenia a milosti.
Nostra aetate nás teda už 60 rokov učí vážiť si každého, rozpoznávať odblesky či semená pravdy v iných tradíciách a zároveň neuhnúť od jadra katolíckej viery: Ježiš Kristus je Spasiteľ všetkých a Katolícka cirkev je jeho nástroj spásy. Úcta a misia kráčajú ruka v ruke.
Trefne nám to pripomenula aj tohtoročná misijná nedeľa: Cieľom nie je presviedčať, ale svedčiť o Kristovi skutkami lásky, úcty a pokoja.
