Ako kresťanov nás charakterizuje, že milujeme jedlo, pretože jedlo je to, čo nás robí tým, čím sme – „obdarovanými“. Vrchol tohto obdarovania sa najviac prejavuje vo svätom prijímaní, keď prijímame samotné telo a krv Krista a stávame sa tým, kým máme byť: kresťanmi, údmi Kristovho tela. Toto je najhlbší, najmystickejší zmysel toho, že sme tým, čo jeme.
Ale nielen jedlom je človek živý: aj svoju dušu, či chceme alebo nechceme, sýtime tým, na čo hľadíme. Márne zodpovedný otec napomína svojho syna, márne sa rozčuľuje, že nepočúva jeho múdre rady, márne zo zúfalstva zvýši hlas: „Koľkokrát som ti to hovoril?!“ Dieťa hľadí a učí sa tým, čo vidí. Stáva sa tým, na čo hľadí. Ako hovoria naši starší bratia hľadajúci zasľúbenú zem, je dôležité, čo žiak počuje od svojho učiteľa, ale oveľa dôležitejšie je, ak môže vidieť, ako si zaväzuje šnúrky. Človek sa rodí pohľadom. Človek sa stáva videním. Si to, na čo sa pozeráš. A my kresťania máme privilégium hľadieť Bohu do tváre.
Ale nielen to, čo jeme a na čo hľadíme, z nás robí tých, kým sme. Na otázku, kto si, sme zvyknutí reagovať naozaj zvláštnym spôsobom. Strčíme niekomu do ruky svoju vizitku. Doc. RNDr. Ing., PhD., CEO. Tento malý kúsok papiera stačí na to, aby sa doň zmestilo všetko, čo nás má identifikovať, čo nás robí tým, kým sme. Ale oveľa viac o nás samých povie naše srdce (nejeden kardiológ by v tomto so mnou iste súhlasil). Problematické by bolo, ak by sme s ním začali diskutovať o umiestnení nášho srdca. Lebo my ako kresťania vieme, že naše srdce je tam, kde je náš poklad (Mt 6,21).
Andrej Tarkovskij, jeden z najväčších filmových režisérov, tomuto hľadaniu venoval aj film Stalker. Nachádza sa v ňom krátka príhoda o postave, ktorá sa volala Dikobraz. Dikobraz poznal cestu do tajomnej komnaty, ktorá plní všetky ľudské priania. Bol prevádzačom a do tejto komnaty vodieval ľudí. Nie všetci však túto cestu prežili a on sám do nej nikdy nevstúpil.
Až raz ochorel jeho brat. Choroba neustupovala, brat chradol, už sa blížili jeho posledné dni, a tak Dikobrazovi nezostalo nič iné, len riskovať svoj život a navštíviť samotnú komnatu. Prial si, aby sa jeho brat zachránil, a kvôli tomuto prianiu bol ochotný riskovať aj vlastný život. Dikobraz vstúpil do miestnosti, vyslovil svoje prianie a vrátil sa späť. Jeho brat zomrel a on neskutočne zbohatol. Tam, kde je tvoj poklad, tam je aj tvoje srdce.
Po zhliadnutí tejto epizódy som si uvedomil, že sa nemodlím iba perami, ale aj srdcom, a moje srdce sa nemodlí iba v chráme či pod krížom. Neustále šepká svoju modlitbu, neustále oslovuje svojho Stvoriteľa. Aj teraz šepká: „Daj, aby tento článok našiel svojho čitateľa.“ Šepká aj iné, nelichotivé slová, ale tie zachytia iba uši spovedníka. Dikobraz mal na perách modlitbu za svojho brata, ale jeho srdce túžilo po niečom inom… A to sa mu splnilo.
Prekvapením pre mňa bolo, že celé evanjelium mi hovorí, že takou zázračnou komnatou je náš svet; že Boh neustále plní moje priania. Ako je to možné, keď sa modlím za toľko vecí, ktoré sa nikdy nestali? Odpoveď skúseného katolíka znie: „Poznáš svoje srdce? A k čomu sa modlí? Čo skutočne miluješ? Kým skutočne si?“
Chráň si svoje srdce, lebo z neho pramení život.
Každá hudba, ktorú počúvame, každý film, ktorý pozeráme, všetko, čo zažívame, je niečo, čo konzumujeme. Niečo, čo nás premieňa a formuje, niečo, čím sa stávame a kým sme. Nielen Kristom je človek živý. Každé mesačné platenie hypotéky, pornografia, vojna na Ukrajine, za každým rohom číhajúce vírusy, za každým kríkom striehnuce medvede.
Falošná realita sociálnych sietí, olympijské hry, toto všetko sýti naše srdce, toto všetko srdce formuje a robí z nás tých, kým sme. Krásny obraz či výpravný film, impozantné tanečné vystúpenie môžeme nazvať hostinou pre oči, strhujúci koncert je hostinou pre uši, no v skutočnosti sú to naše srdcia, ktoré sú kŕmené. To, čo prijímajú naše zmysly, nasýti naše srdce, jeho perám dáva slová a napokon toto všetko formuje naše skutočné ja.
To, čo miluješ, v skutočnosti nie je žiadna vzletná predstava o ideáloch vznášajúcich sa kdesi v oblakoch budúcnosti, ale to konkrétne, čo robíš práve teraz. To, čo miluješ, nie je to, o čom snívaš, ale to, čo robíš. A to, čo robíš, napokon formuje tvoju modlitbu srdca.
Aristoteles si všimol, že niektorí ľudia robia, čo je správne, bez akéhokoľvek zjavného úsilia, zatiaľ čo iní sa s tým trápia. Aristoteles nazval takúto osobu „kontinentnou“: niekým, kto si vyberie robiť správnu vec, aj keď by radšej robil niečo úplne iné. Takýto človek sa teší viac z toho, že pomáha svojmu priateľovi, než aby napĺňal svoje potreby. Kontinentná osoba robí túto službu bez veľkej námahy, podporuje ju v tom modlitba jej srdca.
Je jednoducho priťahovaná k tomu, čo je dobré, na hlbšej úrovni, než je myšlienka alebo vôľa. Aristoteles si uvedomil, že sa môžeme trénovať, aby sme sa stali cnostnými ľuďmi. Postupom času sa môžeme stať nielen tými, ktorí si vyberú robiť správnu vec, ale tými, ktorí skutočne cítia radosť z toho, že robia správnu vec.
Inými slovami, môžeme vložiť svojmu srdcu do úst slová tej najsprávnejšej modlitby. Každá voľba toho, čo urobíme (aj to, čo urobíš hneď po prečítaní tohto textu), tvorí modlitbu srdca. Nepribližuje ťa to len k tomu, čo chceš, ale to aj tvorí to, čo chceš. Nenapĺňa tvoje túžby, ale ich aj určuje. Každá voľba, ktorú urobíme, formuje naše srdcia a ovplyvňuje to, po čom túžime, a každá voľba pomáha vytvoriť buď dobrý zvyk, alebo zlý zvyk. Modlitbu srdca k Bohu, alebo modlitbu k diablovi.
A Cirkev nie je ničím iným ako školou modlitby srdca. Ponúka nám mnoho vypracovaných modlitieb a asketických praktík. A to nie preto, aby sme si takýmto spôsobom zaslúžili Božiu lásku alebo spásu, ale preto, že to, čo robíme, to, čo milujeme, formuje ľudí, ktorými sa stávame.
