Dnes v rímskokatolíckych kostoloch po celom svete zaznieva aj úryvok zo Skutkov apoštolov. Svätý Peter chodí po komunitách a ohlasuje Ježišovu radostnú zvesť. Tie príbehy sa čítajú ako dobrodružná beletria. Kým evanjeliá majú v sebe chuť a vôňu Ježišových krokov, pečených rýb, stretnutí s ľuďmi, skrátka, je v nich celý Ježišov príbeh v „koži človeka“, ako by povedal básnik, Skutky apoštolov viac hovoria o dôvere.
Apoštoli kráčajú svetom, Ježiš je už vzatý do neba, na nich zostúpili ohnivé jazyky a teraz je len a len na nich, ako s týmito darmi naložia: či ich zamknú do truhlice, alebo zakopú do zeme, alebo s nimi vyrazia medzi ľudí a budú rozmnožovať dobro vo svete.
Peter uzdravuje ochrnutého. Poznáme aj jeho meno. Volal sa Eneáš a osem rokov ležal ochrnutý. Videli ste už niekedy ochrnutého človeka? Alebo ste boli v takej situácii? Je to ťažká skúška. Skúška nielen pre postihnutého, ale pre všetkých, ktorí sa oňho starajú.
Nič iné Eneáša neuzdraví, iba Boh. Koľkokrát sa cítim ochrnutý duchom či s paralyzovanou dušou… Môžeme behať maratóny, ale môžeme byť vnútorne chromí. Tu má čo povedať Boh, a to dokonca aj pomocou prostredníkov – jeho učeníkov.
Krásny je aj druhý príbeh:
V Joppe zasa bola istá učeníčka, menom Tabita, čo v preklade znamená Dorkas. Ona vynikala dobrými skutkami a almužnami, ktoré dávala. No v tých dňoch ochorela a umrela. Keď ju poumývali, vystreli ju v hornej sieni. A pretože Lydda je blízko Joppe a učeníci sa dopočuli, že je tam Peter, poslali k nemu dvoch mužov s prosbou: „Príď bez meškania aj k nám!“
Peter vstal a šiel s nimi. Keď ta prišiel, zaviedli ho do hornej siene. Obstúpili ho s plačom všetky vdovy a ukazovali mu sukne a šaty, čo im urobila Dorkas, kým bola medzi nimi. Peter poslal všetkých von, kľakol si a pomodlil sa. Potom obrátený k mŕtvole povedal: „Tabita, vstaň!“ Ona otvorila oči, a keď videla Petra, posadila sa. On jej podal ruku a zodvihol ju. Potom zavolal svätých a vdovy a predstavil im ju živú.
Krásnych je tam niekoľko momentov. To, že keď Tabita zomrela, mala okolo seba ľudí, ktorým chýbala. A mala aj takých, ktorí to celé zobrali do vlastných rúk a vybrali sa za Petrom, aby s týmto stavom vecí niečo urobil.
Druhý moment, ktorý mnohé prezradí o celej situácií, nastáva, keď okolo Tabity stoja vdovy a ukazujú Petrovi šaty, ktoré im zosnulá ušila a darovala. Vdovy to mali v tom čase veľmi ťažké, boli chudobné, a vždy sa uvádzajú ako príklad tých najposlednejších z posledných.
No a Tabita o ne dbala. Starala sa o ne, podporovala ich, ako vedela. Ony tam okolo nej, svojej mecenášky, stoja a nariekajú. Ako povedal istý teológ: „Slzy sú len inou formou modlitby.“
Vdovy sa teda za ňu modlia slzami, ospevujú jej dobrotu a solidaritu. Do tohto zhromaždenia prichádza apoštol Peter a hovorí mŕtvej, aby vstala. Peter v mene Ježiša rozkazuje životu, aby sa opäť rozhorel, a vyháňa smrť, aby si dala ešte pohov.
Čo si o tom myslela Tabita, netušíme. Zrejme bola rada, že je opäť medzi živými. A z toho, čo o nej vieme, bola rada – hlavne preto, lebo mohla naďalej konať dobré skutky, rozširovať Božie kráľovstvo na zemi.
