Priatelia, dnes v rímskokatolíckych kostoloch zaznieva čítanie zo Svätého evanjelia podľa Lukáša:
V istú sobotu išiel Ježiš cez obilné pole. Jeho učeníci trhali klasy, mrvili ich rukami a jedli. Tu niektorí farizeji povedali: „Prečo robíte, čo v sobotu neslobodno?“
Ježiš im odpovedal: „Nečítali ste, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel do Božieho domu, vzal a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“
I povedal im: „Syn človeka je pánom aj nad sobotou.“
Do Ježiša opäť vŕtajú jeho neprajníci. Treba im však uznať, že ho sledujú bedlivo a podrobujú jeho i jeho učeníkov neľútostnej kritike. Ježiš je však nad vecou – Ježiš pozná, čo je Bohu milé a čo sú iba ľudské predpisy, na ktorých bazírujú práve len a len ľudia.
Často sa možno stretnúť s tým, že niekto sa zastrešuje Bohom a „pocitmi Boha“. V praxi to vyzerá asi takto: „To by sa Bohu určite nepáčilo.“ Alebo: „To by si Boh určite nikdy neprial.“
Áno, kazatelia, pastieri, kňazi, ktorí majú v rukách veľkú zodpovednosť si občas pomáhajú takýmito vetami. Na prvý pohľad sú neškodné, ale zoberme to do extrému, môže sa z nich stať aj výborný nástroj manipulácie. Hovoriť čo by Boh chcel, alebo nechcel je skrátka veľmi tenký ľad. Aj keď to ako veriaci občas akceptujeme, neveriaci to vnímajú len ako manipuláciu.
Podobne je to aj s odvolávaním sa na mŕtvych. a pritom nemusíme zasahovať do života iným. Stačí, keď tým týrame seba: „Môj milovaný nebohý, by si to tak určite prial… Moja milovaná zosnulá by chcela aby to bolo takto a takto…“
Nie, toto nie je fér. My nevieme, čo by si nebožtík prial, aj keď sme ho poznali aj jeho reakcie. Možno by si však prial niečo celkom iné. Nie je dobré zbavovať sa vlastnej zodpovednosti a odvolávať sa na autority, že je to ich vôľa.
Nakoniec ani Ježiš farizejom nehovorí, čo si o trhaní klasov v sobotu myslí Boh. To by bol argumentačne spochybniteľný. Spomenie však kráľa Dávida, ktorého majú farizeji v úcte. Ježiš zobral farizejom vietor z plachiet.
Kazateľský príklad hovorí o tom, že istý hriešnik sukničkár sa tiež oháňal kráľom Dávidom. Keď mu vyčítali jeho chovanie, miesto toho, aby si uznal vinu, svojim kritikom povedal, nech sa radšej pozrú na kráľa Dávida, ktorý mal v háreme takmer tisícku žien, a predsa dal zabiť svojho priateľa, aby mohol byť s jeho manželkou: „Kritizujte najprv Dávida, potom seba a potom ťahajte smietku z môjho oka. Oproti kráľovi Dávidovi som s mojimi trápnymi hriešikmi takmer svätec.“
Hriešnik ovláda biblický kontext. Aj on zobral kritikom vietor z plachiet. No cítime, že to nie je s kostolným poriadkom. Kde je teda problém?
Kazateľ hovorí, že problémom je nepokora; neschopnosť uznať svoje zlyhanie. Hriešnik zľahčuje svoje konanie, ospravedlňuje ho, kritikom sa smeje do tváre.
Kazateľ podotýka, že poznanie, keď chýba pokora, nemusí byť na osoh. Že vzdelaní hriešnici hľadajú výhovorky, kým jednoduchí lumpi kľačia na kolenách a prosia Boha o odpustenie.
