Gréckokatolíci na Slovensku začínajú svoj „advent“ 15. novembra, teda deň po sviatku svätého apoštola Filipa, ktorý prepožičiava pôstnemu obdobiu pred sviatkami Narodenia Pána a Bohozjavenia meno. Volajú ho Filipovka. Ako je to u východných kresťanov zvykom, v liturgickom živote sa praktický dôvod často prepája s hlbším duchovným odkazom. Podobne sa hľadá hlbší duchovný význam pri názve Filipovka a osobe apoštola Filipa. Prečo práve on?
Paleta odpovedí sa začína jednoduchým vysvetlením čistej zhody okolností, keďže smerodajná je dĺžka trvania pôstu 40 dní pred sviatkom Narodenia Pána, a preto jeho začiatok siaha až k sviatku spomínaného apoštola.
Iné pohľady tu chcú silou-mocou objaviť aspoň záblesk pôstu, a tak si všímajú udalosť zázračného rozmnoženia chleba a rýb a nasýtenia niekoľkotisícového davu. Podobne ako tam pred Ježišovým zázrakom apoštol Filip prepočítava disponibilnú hotovosť na prípadné zakúpenie chleba (porov. Jn 6,7), tak začne aj teraz počítať pôstne dni smerujúce k veľkému zázraku vtelenia Boha, ktorý sa pre nás stane Chlebom života.
Biblickú symboliku čísla 40 azda ani netreba hlbšie analyzovať. Zástupne stačí spomenúť známeho odborníka na východnú liturgiku svätého Simeona Solúnskeho, ktorý v 15. storočí ozrejmil:
„Štyridsaťdňový pôst pred Narodením (Pána) predstavuje pôst Mojžiša, ktorý po štyridsiatich dňoch a štyridsiatich nociach prijal Božie prikázania napísané na kamenných doskách. A my, postiac sa štyridsať dní, budeme uvažovať a prijímať od Panny živé Slovo, nie napísané na kameni, ale narodené v ľudskom tele, inkarnované. Ako Mojžiš prijal Zákon po svojom štyridsaťdňovom pôste, na konci tohto nášho pôstu prijmeme my vtelené živé Slovo – Ježiša Krista.“
Dôvod pôstu spočíva v odpojení sa človeka od Boha, v strate intimity Božieho obrazu v nás. Východný kresťan pôstom vyjadruje svoj smútok nad tým, že stratil spoločenstvo s Bohom. Proces obnovenia tejto intimity s Bohom vyvrcholil Vtelením, ale po stáročia ho pripravovali starozákonní proroci. Počas Filipovky si preto pripomíname prorokov Náhuma (12. 12.), Habakuka (2. 12.), Sofoniáša (3. 12.) i Daniela a troch mládencov (17. 12.). Druhú nedeľu pred sviatkom Narodenia Pána si pripomíname všetkých svätých praotcov, teda tých, ktorí Kristovi pripravovali cestu.
Dnešná prax východných cirkví bola potvrdená na sneme v Konštantínopole v roku 1166, kde sa tiež pevne stanovil celoplošný začiatok pôstu na 15. novembra. Hoci boli pôstne predpisy o niečo voľnejšie ako počas Veľkého pôstu pred sviatkom Paschy, predsa pripadajú súčasným veriacim dosť striktné.
Tri pôstne dni počas týždňa, to znie ušiam moderného kresťana príliš asketicky. Lenže práve tak vyzerala Filipovka v začiatkoch. Počas troch dní v týždni sa nesmeli jesť ani mäsité, ani mliečne produkty či požívať olej, zatiaľ čo v nedeľu bola dovolená ryba. Tieto predpisy môžu poslúžiť aspoň ako inšpirácia, keďže súčasne oficiálne pôstne predpisy skončili na minime.
Na druhej strane dodajme, že akokoľvek striktná pôstna disciplína má svoj celistvý význam iba vtedy, ak nezostane stáť len pri fyzickom pôste. Preto hovoríme o duchovnom trojboji. Fyzický pôst musí byť totiž sprevádzaný modlitbou a almužnou, aby sme ho mohli nazývať kresťanský.
