Láska spája, egoizmus rozdeľuje. Neustále sa v rôznych podobách hlási o slovo, a preto sa treba znova a znova rozhodovať pre lásku. Je to životný dynamizmus – čím viac sa jej otvárame, tým mocnejšie pôsobí.
Rímskokatolícka cirkev si 18. mája pripomína svätého pápeža Jána I., mučeníka, ktorý zomrel v roku 526 po návrate z diplomatickej misie v Carihrade. Tento pápež sa do dejín Cirkvi zapísal ako budovateľ mosta medzi západným a východným kresťanstvom a zároveň ako obeť politickej nedôvery. Ján sa narodil v Toskánsku, pravdepodobne v Siene alebo v blízkom Castello di Serena. Ako diakon v Ríme pôsobil v náročnom období […]
Jedna moja známa, pani z Kyjeva, oslavovala životné jubileum. Bol to príjemný dôvod na stretnutie sa, zvolili sme si jednu útulnú kaviareň v Poprade. Budovu zatepľujú, tak bol vchod zabezpečený z oboch strán prenosnými kovovými bariérami. Syn pani Oľgy už výborne rozpráva po slovensky a začal sa z ničoho nič smiať. Pozrel som sa na miesto, kam sa pozeral naposledy; […]
Rímskokatolícka cirkev si 16. mája pripomína svätého Jána Nepomuckého, jedného z najvýznamnejších svätcov stredoeurópskeho priestoru. Jeho sochy nájdeme na mostoch, pri kostoloch i na námestiach vždy ako symbol ochrany pred povodňami. Ján sa narodil okolo roku 1340 v dedine Pomuk pri Plzni. Jeho rodina bola zámožná, otec bol richtárom. Po základnom vzdelaní pravdepodobne študoval na Pražskej univerzite. Od roku […]
Keď ekumenický patriarcha Bartolomej v roku 2009 v rozhovore pre reláciu 60 Minutes priznal, že sa v Turecku cíti „ukrižovaný“, nešlo len o osobné vyznanie človeka pod tlakom. V týchto slovách zaznela celá dráma dnešného pravoslávia — a zároveň hlboká teologická pravda. Práve zraniteľnosť Konštantínopolského patriarchátu sa totiž stala zdrojom jeho duchovnej autority. Otázka, či […]
Keď dnes prídeme na Olivovú horu v Jeruzaleme a navštívime malú Kaplnku nanebovstúpenia, ukážu nám tam dva odtlačky nôh v kamennej podlahe. Niektorí sa nad tým pousmejú. A predsa sa v tom ukrýva hlboká duchovná myšlienka: Kristus neprešiel týmto svetom bez stopy.
Zaujalo ma svedectvo jednej matky, ktorá v roku 2024 prišla o svojho syna vo vojne. Opisovala svoju veľkú bolesť a proces lúčenia. Jeden moment ma zasiahol mimoriadne intenzívne: aby sa dokázala so synom rozlúčiť, uveriť, že je naozaj mŕtvy, potrebovala sa dotknúť jeho rán. Potrebovala sa dotknúť zdroja svojej nesmiernej bolesti. Nebolo to morbídne gesto. […]
