Je krátke obdobie roka, keď je celá krajina hrdzavá. Na tú skorú jar sa preto vždy teším. Mám pri štarte na sebe o pár vrstiev oblečenia menej. Už neštípe celodenný mráz ruky v rukaviciach. Štít prilby sa mi nerosí a netvorí sa na ňom nepríjemný ľad, ako celý zadychčaný, v hrubom oblečení – viac medveď ako človek – behom dvíham svoj padák nad hlavu.
Ale až keď ma moja vrtuľa vynesie pár stoviek metrov nad zem, vtedy sa odhalí pravá podstata mojej radosti. Tá fascinácia nahotou je pre človeka neodolateľnou, je to súčasť tajomného programu nasmerovaného na hľadanie lásky. Bojím sa, že my muži máme na to zopár procesorov navyše a ťažšie zakrývame túto našu hlboko vnútornú a zároveň znepokojujúcu potrebu. Asi preto teraz sedím vo svojej chvejúcej sa padákovej sedačke. Vrtuľa ženie za sebou vetrisko, ktorý ma tlačí dopredu a hore. Je z toho dosť hluku – v duchu sa ospravedlňujem pozemšťanom podo mnou – a trochu dymu.
Popradská kotlina pod mojimi nohami nemá jediný zelený lístok na stebielku či vetvičke. Je ako po stvorení sveta. Šikmé svetlo ešte trochu zubatého slnka vytvára prehnane veľké tiene a kdejaký pahorček v tieňohre robí široké ramená. Ale tá plastickosť nezahalená vo vkusnej letnej róbe plnej šumiacich listov a pestrých kvetov po pás až na hranici cudnosti odhaľuje mäkko oblé prsníky zeme, po ktorej chodili kravičky alebo pluhy našich predkov, aby aj bez bradavky sali všetko potrebné na prežitie.
Tie neodolateľné obliny aj dnes pokrývajú polia a okolo Lendaku aj nádherné šachovnice políčok. Zem podo mnou je zrazu krásna dievčina v tak obtiahnutých šatách, že až ako keby ani neboli. Nedokonalostí je len veľmi málo. Sem tam vyskočí nejaké smetisko, jazvy stavenísk a materské znamienka dedín a miest. Vďaka Bohu za ne!
No ale čo je naozaj veľmi vzrušujúce, sú až po zem dlhé vlasy riek a potôčikov. Padajú krajinke podo mnou z temien hôr a hôrok až po hranicu, kam oko dovidí. V šikmom svetle sa často strieborne ligocú, Zem má nárok na pár šedín. A ako Levočskej madone od Majstra Pavla, presne aj krajine podo mnou sa vytvorili na vode nádherné kudrlinky.
To slovo ma od detstva fascinovalo. Meander. Rieka meandruje. Hm… Dieťaťu nevysvetlíte, čo je to Coriolisova sila. Dokonca Coriolisova zdanlivá sila. Ale je to skrátka tak, že čo sa na severnej pologuli pohybuje a má dosť veľkú hmotnosť a rýchlosť, začne to zatáčať doprava. Či sú to vetry nad našimi hlavami a núti ich to vypĺňať tlakové níže tak pozvoľna, dookola, krúživo, ako zapýreného gymnazistu na tanečnom venčeku okolo tej mladej profesorky. Aj vlaky opotrebovávajú ľavé koľajnice ináč ako pravé…
A platí to aj pre vodu. Len čo sa rozbehne z brehu dole, ako jej to káže gravitácia, tak táto tajomná sila ju núti zatáčať doprava. Čo úbohej vode ostáva? Začne sa vychyľovať od ideálnej trasy smerujúcej priamo k moru a postupne tečie skoro po vrstevnici svahu. Ba tá sila by chcela, aby šla až hore kopcom. Toto je však na vodu priveľa drzosti. Spomalí, a ako jej prúd tečie stále pomalšie, o slovo sa zasa začne hlásiť gravitácia.
Tak zmätená voda začne tiecť znova dole kopcom smerom k ideálnej trase, smerom ku dnu dolinky, ktorá je jej určená. Je to vľavo vbok a šikmo po vrstevnici smerom k ideálnej stope. Vodička sa rozbehne, prebehne údolím a zasa naberá na rýchlosti. No objaví sa tajomné vábenie pána Coriolisa. Tak je čas zabáčať doprava. To sme už za ideálnou trasou, a tak kým riečisko zatočí, znova je tentoraz vľavo od miesta, kde by to bolo najlepšie. Takže v zákrute preberie opraty znova gravitácia a neúprosne vedie vodu šikmo dole k najnižšiemu miestu, kde by tá rieka Poprad mala vlastne tiecť.
Rozbehne sa, ale nezatočí doľava, aby potom šup najkratšou cestou do Dunajca. Kdeže, to nutkanie smerom doprava – väčšie a nečakanejšie ako u premiéra tejto krajiny – ju chce tlačiť znova hore kopcom. To však gravitácia nepripustí. Tak znova dole. A dookola. Až k ústiu.
Fyzika je jedna vec, ale tie krásne oblúčiky v krajine sú neodolateľné a viac sa týkajú estetických než prírodných zákonov. Lyžiar to nakreslí v panenskom snehu za okamih a tu sa človek pozerá na stáročia. Coriolisova sila nám spomaľuje tečenie riek a potokov krajinou, významne predlžuje korytá, a tak nám v krajine ostáva viac vody. Múdro to Pán Boh stvoril.
Odbočka pre znalcov. Aj mňa prekvapilo, že Nemecko skonštruovalo počas prvej svetovej vojny delo určené na ostreľovanie Paríža s dostrelom nepredstaviteľných 120 kilometrov. Pričom celý ten kolos, pre ktorý sa museli postaviť paralelné železničné zvršky – hlaveň, na ktorej pracovali stovky ľudí – neviem ani ako dlho –, mala životnosť 64 výstrelov! Zároveň po každom výstrele sa jej zmenil kaliber, takže ďalší projektil musel mať o trochu väčší priemer; každý z tých 64 nábojov mal postupne väčší priemer. Po 64 výstreloch šla hlaveň do šrotu.
Vojna je rozhodne jedna z najzvrátenejších vecí, čo ľudstvo dokáže vystrojiť. Nuž a ten projektil nielenže vyletel až do výšky 40 kilometrov na ceste svojou balistickou krivkou, čo je samo osebe nepredstaviteľné, ale počas letu ho Coriolisova sila významne vychýlila doprava, s čím sa muselo pri mierení seriózne počítať.
Tak som včera v húpajúcom sa vzduchu putujúc podvečernou krajinou uvažoval, že aj život si človek predstavuje tak, že sa narodí a ideálnou trasou doputuje do cieľa, do mora večnosti, tam kdesi v zahmlených diaľavách. Urputne sa o to snažíme priťahovaní gravitáciou Lásky, ktorá nás stvorila. No ani jedno novonarodeniatko netuší, s akými silami bude musieť zápasiť. Že aj v našom živote sú sily – dokonca ten fyzikálny popis, že sú to pseudosily, dosť dobre sedí –, ktoré nás budú neustále vychyľovať raz vpravo a raz vľavo. Budeme sa životom motať, ale taká je sloboda.
A voda je veru dobrá metafora na slobodu a nespútanosť. Aj my sme tak stvorení. Áno, dá sa pre rieku vytvoriť betónové koryto, ale po pár povodniach a suchých rokoch by sme rýchlo prišli na to, že to nebol najlepší nápad. (To len na adresu tých, čo nechápu pápežovu snahu o synodalitu v Cirkvi.) Samozrejme, rieku cez mesto asi nenecháme voľne meandrovať a prenášať si sedimenty, ako chce.
Aj v živote sú obdobia, keď dobre padne mať mantinely. Sú súčasťou prirodzenosti: ako mestá kultivujú krajinu, tak občasné regulovanie toku nášho života nás robí vznešenejšími. Ale s divokosťou a nespútanosťou musíme počítať. A najmä nesmieme byť nikdy sklamaní, že to vždy nejde podľa našich predstáv.
Stále sme tak trochu nespokojní práve tam, kde akurát sme… Asi občas treba hľadať hlbší zmysel toho, prečo rieky vytvárajú meandre, a že s odstupom to putovanie vody nepredstavuje len užitočnosť, ale aj zaujímavú krásu. Nebuďme sklamaní, že ľudia meandrujú, menia názory; že celé veľmoci majú v sebe potenciál prechádzať zo strany dobra na stranu zla, ako sme toho svedkami. Ale krásou meandrov je aj to, že nech robia, čo robia, tá voda do mora raz doputuje…
