Prvé čítanie z listu svätého apoštola Pavla veriacim v Korinte je nesmierne povzbudivé pre veriacich, no v niečom je veľmi prísne.
„Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených, ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil silných, čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.“ (1 Kor 1,26-29)
Tieto apoštolské listy, ak by sme ich čítali len ako literatúru alebo ako historický dokument, v ktorom apoštol Pavol píše prvým kresťanom, mohlo by sa stať, že podstata nám unikne.
Skúsme si jednoduchý systém zmeny adresáta. Svätý Pavol píše nie veriacim v Korinte, ale mne alebo tebe.
Štefan, pozri na seba. Nie si múdry ani mocný, ani urodzený… Pre svet si čudák rovnako ako aj ostatní tvoji kamoši, ktorí sa hlásia ku Kristovi. Dobre, aj takýchto motákov, ako si ty a tvoji priatelia, Boh vie použiť na dobré veci. Ale nie aby si sa ty chvastal, aký si frajer, lebo nie si. Ale aby bol Boh oslávený tým, že je z vás osoh… A ty a tvoji kamoši aspoň nespyšniete.
Teraz tomu listu rozumiem a vďačnosť mi napĺňa srdce nielen za mňa, ale aj za všetkých mojich priateľov, ktorí niekedy niekomu povedali niečo pravdivé o Ježišovi.
Dnes máme na Slovensku veľký sviatok. Vítame v zástupe blahoslavených nového blahoslaveného. Mučeníka Jána Havlíka. Jednoduchého chalana, ktorý túžil byť kňazom a misionárom a ohlasovať Ježišovu radostnú zvesť.
Ani on nebol urodzeného pôvodu. Bol to neobyčajne obyčajný chalan zo Záhoria. Nebol vzdelaný teológ, veď v podmienkach väznenia a prenasledovania bolo ťažké študovať spisy Tomáša Akvinského… No predsa bol svetlom pre svojich spoluväzňov. Jeho modlitby a duchovné reflexie sú nádherné.
Fyzické telo mu vyšetrovatelia a bachari totálne zničili, no on mal vo svojom programe modlitbu aj za nich. Lebo aj bacharom treba ohlasovať evanjelium. Ak by to nerobil on, kto iný by vydal svedectvo o Kristovej láske.
Komunisti nechceli „vyrábať martýrov“, tak väzením zničených ľudí púšťali dožiť na slobodu. To sa ľahšie vysvetľuje. Veď pozrite, nezomrel vo väzení. Je to obyčajné úmrtie.
Janko Havlík „zomrel postojačky“. Prišlo mu nevoľno, keď niesol do opravy rádio, zastal, oprel sa a vydýchol. To nie je heroický zápas, ako keď svätý Vavrinec volá na svojich katov, aby ho na ražni obrátili na druhý bok. To nie je smrť s veľkolepým gestom odpustenia nepriateľovi. Jankova smrť je tichým tragickým vyhasnutím.
No aj tak bol jeho život jedným veľkým výkrikom Lásky. Jeho život bol priľnutím k Ježišovmu krížu, jeho život bol list napísaný nám všetkým. Čítame v ňom, že Boh nás miluje!
Blahoslavený Janko Havlík, oroduj za nás!
