Svätý Symachus, ktorý sa v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi spája s 19. júlom, sa narodil v pohanskej rodine na ostrove Sardínia. Neskôr bol pokrstený v Ríme, kde sa stal arcidiakonom rímskej cirkvi za pápeža Anastázia II. Symachus bol za pápeža zvolený 22. novembra 498 v Konštantiniánskej bazilike (dnes Arcibazilika Najsvätejšieho Spasiteľa a svätých Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu […]
Život svätých Andreja Svorada a jeho žiaka Benedikta, ktorých si Rímskokatolícka cirkev pripomína 17. júla, poznáme len z kanonizačnej legendy (mimochodom najstaršej uhorskej), ktorú napísal niekedy v rokoch 1064 – 1070 pätikostolský biskup Maurus, predtým pannonhalmský benediktínsky opát. Hoci oficiálne sa do zoznamu katolíckych svätcov dostali v roku 1083 za pontifikátu pápeža Gregora VII., biskup […]
V najstaršej cirkevnej tradícii – ako to opisuje už mučeník Justín či svätý Augustín – sa svätá omša začínala priamo čítaniami z Písma. Je zaujímavé, že najstaršie liturgické zvyky sa najpevnejšie zachovávajú práve pri veľkých sviatkoch. Práve vtedy sú veriaci najzdržanlivejší voči zmenám. Preto napríklad liturgia Veľkého piatku sa dodnes začína – okrem krátkej úvodnej modlitby […]
Geniálne nápady väčšinou znamenajú prísť na maximálne jednoduché riešenie. Napríklad objav kolesa, ktorý významne ovplyvnil ďalšie dejiny ľudstva. „Čo nevieš povedať krátkym príkladom, tomu ani sám nerozumieš,“
Na prvý pohľad sa môže zdať, že spoveď je len formálny úkon: človek niečo prizná, kňaz vysloví slová rozhrešenia a všetko je vybavené. No v skutočnosti je to omnoho hlbšie. Otázka, ktorá sa často vynára v mysliach veriacich, znie: Čo ak idem na spoveď a necítim ľútosť? Podľa Tradície a učenia svätého Tomáša Akvinského stojí spoveď na troch pilieroch zo strany […]
Odmietnutá láska vždy pôsobí bolesť. Aj Bohu. Človek si nechce dať pomôcť. „Beda“ je posledný pokus, aby sa spamätal, a ak ho od zlého neodvrátilo pozvanie lásky, aby ho zastavil aspoň strach z dôsledkov.
Občas dostanem anonym. Zvyčajne ide o niečo urážlivé či o nejaké sťažovanie, alebo skôr ohováranie. Anonymy končia tam, kam patria – v koši. Tento však nezahodím, povedal som si po prečítaní toho posledného a najmä po nahliadnutí do prílohy. O čo išlo? Nepodpísaný autor v ňom, po obligátnom úvode, píše: „Pri upratovaní povaly v pozostalosti […]
