Rímskokatolícka cirkev si 2. marca pripomína jednu z najvýznamnejších svätíc českých dejín – svätú Anežku Českú.
Anežka Přemyslovna sa narodila v roku 1211 v Prahe ako posledné dieťa českého kráľa Přemysla Otakara I. a jeho druhej manželky Konštancie Uhorskej; meno dostala podľa mučenice svätej Agnesy Rímskej. Od útleho detstva bola vystavená politickým intrigám a dynastickým plánom svojho otca, ktorý sa prostredníctvom jej zamýšľaného sobáša snažil upevniť svoje mocenské spojenectvá, ako bolo v tej dobe zvykom.
Už ako trojročnú, s perspektívou vydaja za sliezskeho princa Konráda, syna Henricha I. Bradatého a Hedvigy z Andechsu, ju zverili na výchovu do cisterciánskeho kláštora v sliezskej Třebnici, ktorý Hedviga založila v roku 1203. Po troch rokoch sa však vrátila do Prahy, keďže Konrád zomrel. Potom jej duchovná formácia pokračovala u premonštrátok v kláštore v Doksanoch.
Anežkino detstvo bolo teda nielen obdobím vzdelávania a náboženskej formácie, ale aj časom politických očakávaní. Ako osemročná bola potom zasnúbená Henrichovi VII., synovi cisára Svätej ríše rímskej Fridricha II., a tak kvôli osvojeniu si jazyka a dvorných zvykov strávila šesť rokov na dvore rakúskeho vojvodu Leopolda VI. Po zrušení tohto zasnúbenia nasledovali ďalšie politické dohody — uchádzal sa o ňu anglický kráľ Henrich III. Plantagenet a po ovdovení opakovane cisár Fridrich II. Anežka sa však postavila proti týmto plánom a rozhodla sa žiť výlučne pre Boha, i keď otec nesúhlasil.
Po jeho smrti v roku 1230 získala Anežka od brata Václava I. slobodu rozhodnúť o svojej budúcnosti. Zriekla sa manželstva, čím zavrhla možnosť stať sa kráľovnou alebo cisárovnou, a vybrala si duchovný život. Azda aj pod vplyvom sesternice svätej Alžbety Durínskej, ktorá sa po smrti manžela zasvätila starostlivosti o chudobných, už v roku 1233 založila v Prahe na Starom Meste Špitál svätého Františka, ktorý zverila pod pápežovu ochranu; funguje dodnes pod názvom Nemocnice na Františku. Rovnako na žiadosť Anežky adresovanú pápežovi sa bratstvo, ktoré spravovalo špitál, osamostatnilo a prijalo regulu svätého Augustína. V roku 1252 pápež Alexander IV. potvrdil štatúty a dal tak vzniknúť mužskému rádu špitálnikov a rytierov kríža s červenou hviezdou, jedinej českej reholi a jedinej mužskej reholi vôbec, ktorú založila žena.
Rovnako v roku 1233 Anežka založila v Prahe aj dva kláštory – mužský kláštor menších bratov svätého Františka a ženský kláštor klarisiek, pričom intenzívne písomne komunikovala s ich zakladateľkou svätou Klárou. Rok nato kráľovská dcéra sama vstúpila do kláštora, kde prijala rehoľné rúcho a zložila sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Stala sa opátkou a s obrovskou pokorou a odhodlaním viedla komunitu, v ktorej bolo aj päť sestier z Tridentu, čo jej poslala svätá Klára.
Anežka, múdra a vzdelaná žena, schopná diplomatka, ktorá čítala a písala po česky, latinsky, taliansky a nemecky, prežila zvyšok života v kláštore, ktorý založila. Tento kláštor sa stal významným duchovným centrom krajiny a zároveň miestom posledného odpočinku mnohých členov dynastie Přemyslovcov.
Priekopníčka v oblasti hospitálskej starostlivosti v Čechách zomrela 2. marca 1282. Blahorečil ju až takmer po šiestich storočiach v roku 1874 v Ríme pápež Pius IX. a 12. novembra 1989 vo Vatikáne za účasti azda desiatich tisícov veriacich z Československa ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätú. Do týždňa padol komunistický režim u nás ako domček z karát, a to bez jediného výstrelu. Naplnilo sa tak dávne presvedčenie českého národa, že kanonizácia Anežky Českej prinesie jeho znovuzrodenie.
Aj dnes je svätá Anežka Česká vnímaná ako vzor nezištnej lásky k blížnym a odvahy rozhodnúť sa pre Božiu cestu namiesto svetskej slávy.
